U Aldota

„Nemám rád šalát!“ zaznel môj zvonivý hlas, keď som s približoval k drobnej štíhlej brunete.

Bola elegantne oblečená a náhlivým krokom  prechádzala cez spodné poschodia obchodného centra Mirage v Žiline.

Zoširoka som sa usmial už zdiaľky, hneď ako som sa priblížil, zdvihol som ruku, akoby som sa chcel s ňou pretláčať.

Trocha sklopila zrak. Po pár sekundách opätovala pozdrav svojou pravicou. Chrbát jej dlane mi plával pred očami. 

„Ja som Aga. Všimol som si ťa, keď som vystúpil z výťahu.  Vyzeráš zaujímavo a pekne oblečená, ty si nejaká modelka?“

Hanblivo zavrtela hlavou.

„Jaj, ty nevieš rozprávať,“ usmial som sa s pohodou na tvári. 

„Ja som Monika,“ zaštebotala popod nos, ostýchavo pozerajúc do mojich očí.

Cmuk. Pobozkal som jej ruku, ktorú som úmyselne pár sekúnd držal dlhšie. Než som ju pustil, ľavačkou som sa jemne dotkol jej pravého ramena.

„Prepáč, ponáhľam sa na prednášku, ide mi za pár minút trolejbus,“ doplnila rýchlo.

„Ty si študentka?“

Nesmelo prikývla. 

„To nevadí. Asi ideš na Diely. Tipujem, že si FRI-čkarka. Aj ja som chodil kedysi na Žilinskú. Ale na Pedas. Mali sme takého staršieho docenta, ktorý stále chodil v takom zamastenom plášti…“

Úsmev na jej tvári prezrádzal, že asi ho aj ona pozná. Vytiahla mobil a mrkla na displej.

„Do zadku. Práve mi ušiel spoj.“

„Za päťnásť minút ti ide ďalší. Poď, dáme si zmzrlinu.  Akú chceš?“

Moju pravú dlaň som položil na jej ľavú lopatku. Keď sa pootočila, ruku som posunul nižšie pod lopatky. Jemným tlačením som si ju posúval k vitríne so zmrzlinou.  Vybrali sme si a voľnou rukou som ju už viedol smerom k východu. 

Popri tom som jej  rozprával svoje príhody zo školy so známym matikárom, ako sme si užívali jeho prednášky nematematickým spôsobom. No kúsok pred otočnou bránou sa mi rozviazala šnúrka. Podržala mi zmrzlinu. 

„Počkať, ale to neprídeme k zastávke,“ zarazila môj veselý prehovor.

„Nie, aj tak nestíhame. Poznám skratku, a od Domu odborov ide iný spoj.“

No kúsok pred Domom odborov sme zabočili k mojej bytovke neďaleko úradnej budovy.

„Ale…“ 

„Neboj. Mám doma poznámky z matematickej analýzy. Skočím ti ich zobrať, podľa hodín, už aj tak nestíhaš celú prednášku.“

Otvárala ústa, no ja som ju predbehol.

„Vieš, limitu postupnosti vypočítaš tak, že  zderivuješ a položíš rovnú nule, a to čo ti výjde…“ zneli moje slová hore schodmi, než som otočil kľúčikom na mojom byte.