U Aldota

“Debil! Čistý debil! Vyšľachtená rasa!” manažérové nadávky sa stupňovali.

Ja som sedel pred ním s hlavou ako po opici. Bolesť tancovala hlavou, plecia mi ovísali a ruky sa mi klepali na kolenách. Snažil som sa sústrediť a rozpomenúť si, čo sa vlastne stalo. Myšlienky sa vynárali  náhodne ako svetlá áut z hmly.

***

Totiž, včera prebehol audit. No mesiac v kuse nás buzerovali, aby sme dodržiavali predpisy. Ale sotva som si na nejaký zvykol, už sa menil a ja som včera bezradne pozeral na manažéra, aby trochu poodstúpil od zaveseného plagátu s inštrukciami. On a aj predák striedavo sykali ako dvaja gunári, keď som čosi urobil inak.

„Ja to kašlem! Choďte všetci do riti s vašimi predpismi,“ vystrelilo zo mňa po asi stom zasyčaní. „Furt si meníte tie predpisy a kto si to má všetko zapamätať? Ja sa na to môžem akurát tak vyšťať!“

Keby zostalo len pri slovách, ale ja som červený ako paprika rozopol nohavice, vytiahol vtáka a na tie plechové kusy v rollkontajneri vypustil sprchu mojej žltej odpadovej tekutiny. Samozrejme v plnej dĺžke môjho krásavca.

„Ó!“ zaznel neskrývaný výkrik hlavnej auditorky.

Ani som sa nečudoval, vo voľnom stave mi dve desiatky nestačili odmerať.

„To je ale odporné!“ doplnila auditorka, hneď ako si uvedomila neprimeranosť svojej reakcie.

Ale to mi dochádzalo, až keď som ako zmoknuté kura sedel pred personálnym manažérom.

***

Nadriadeného umývanie hlavy suchým uterákom medzitým pokračovalo. Ani som netušil, čo niektoré slová znamenajú, ani čo mi vlastne vytýka. Uvedomoval som si, že som vo vysokom vzrušení urobil volovinu a v duchu som sa modlil, aby ma len vyhodili. Rýchlo a bezbolestne.

„Našťastie, mám dôvernú informáciu, že hlavná auditorka prejavila snahu o zmier. Avšak z vašej strany očakávam spoluprácu,“ manažér zmenil tón.

Ja som zodvihol hlavu. Žeby svitalo na lepšie časy?

„Chce úplatok? Koľko povedzte, je mi to hrozne ľúto, čo sa stalo,“ vysúkal som bez rozmyslu zo seba.

„No, neviem, či to nazvať úplatok, ale navrhla mi, že ak by ste boli ochotný stráviť noc s ňou na hoteli, tak by na nevhodný incident vedela zabudnúť.“

Ústa mi ovisli. Tá pani s kyprými tvarmi, prsiami žeby mohla plechovky rozbíjať a s neprehliadnuteľne mužským obočím, očividne blízko konca záruky ma chce? Veď keby ma priľahla, už by som sa v živote nepostavil na nohy. A na jej uspokojenie by mi nestačila hádam ani rúčka od metly. Ten sa zbláznil?

„Prosím vás, ale veď ja som zadaný. Nemôžem podviesť svoju manželku!“ snažil som sa vykrútiť z jeho rúk,  v tomto momente mi aj päťtisíc eur prišlo ako prijateľnejšie riešenie.

„To nie je žiadne podvádzanie. To je vaša služobná cesta a plníte príkazy svojho nadriadeného. Koniec-koncov, tie problémy  ste si vy sám spôsobili.“

Ja som už len nemo prizeral jeho myšlienkam. V očiach som mu uvidel záblesk.

„Hotel som vám už objednal. A keby dačo, zavoláte mi, že máte problém s plnením pracovného príkazu a ja vám prídem s tým pomôcť!“

Úchyl, prešlo mi hlavou. To ju môžem rovno opiť, vyzliecť jej intímne partie a ráno mať sprosté poznámky, ako sa divoko správala.

Pred šéfom som poslušne prikývol. Vo vnútri som sa ešte triasol, len nevedel som z čoho viac.  Dúfal som len, že pri pomáhaní s nezvyčajnou pracovnou požiadavkou nebudem musieť dodržiavať nejaké predpisy alebo sa nebudem musieť pozerať na šéfa, ako mi s tým pomáha.  Alebo, nedajbože, pani auditorka nebude bodovať môj pracovný výkon.