Dvere malého dreveného kostolíka vrzli. Do šera kostolného ticha sa votrel slnečný jas, ktorý siahal až do polovice cesty k oltáru. Kovbojský klobúk a ostrohy na jazdeckých čižmách však zastali na prahu božieho chrámu s pár lavicami. Žena sa hlboko nadýchla. Chvíľu čakala, kým si oči zvykli na prítmie a rázne vykročila do vnútra. Jej zrak spočinul na starom mužovi. Ten kľačal na schodkoch za plôtikom a nevšímal si zvuky nôh. No keď klopanie čižiem skončilo, jeho šedivá hlava sa spolu s plecami znížila. Potom sa pohla jeho pravica. Dotkla sa čela, zamierila k pupku a následne sa stretla s ľavým a pravým plecom.
„Pochválen…!“ sykavý zvuk preťal vzduch, žena si ani klobúk nedávala dole.
„Naveky amen!“ kňaz sa snažil o úsmev a vykročil k žene.
Čierny habit sa zavlnil, ruky sa zopli. Žena pootvorila ústa, no vzápätí ich zatvorila.
„Čo ťa ku mne privádza, sestra?“
„Potrebovala by som…“ ruka opretá o lavicu sa triasla.
Kňaz si premeral ženu. Vzadu spod klobúka padal svetlý vrkoč na plece. Mužský odev niekto upravil, aby nezvýrazňoval ženské partie. Podľa chlapského vzoru jej viselo na páse pištoľové púzdro a z druhej strany trčal jazdecký bičík.
„… radu, otče!“ slová dopadali ako kamene.
Starecký zrak nenáhlivo spočinul na ženinom zvraštenom čele. Starec prižmúril oči a zadíval sa žene do hnedých zreníc. Akoby sa v nich usadil čierny kal, preletelo mu mysľou.
„Prosím,“ pravá ruka sa vystrela smerom do lavice.
Žena si sadla bokom, ostrohy jej prekážali, musela by si kľaknúť. Kňaz sa uklonil k oltáru a sadol si na lavicu oproti žene.
„Volám sa Elen. Som z osady asi týždeň jazdy na západ odtiaľto. Naposledy som videla padreho ako malé dievčatko. Otec bol šerifom v osade, no pred rokmi zomrel.“
Kňaz nečujne pohol perami. Jeho oči sa pohli k oltáru, pozorne sledoval korunu ukrižovaného.
„Pred pár rokmi sa u nás začali diať čudné veci,“ žena sa pozrela tiež na kríž, ju však zaujal indiánsky vzhľad Ježiša.
„Aké?“ ozval sa kňaz až po chvíľke,
„Našu osadu napadli duchovia. Už rok sa snažíme vyslať nejakú delegáciu, aby priviedli nejakého kňaza ku nám,….“
„To určuje otec biskup. Kňazov je málo, aj ja cestujem celý týždeň po okolí a slúžim omše indiánom. V jednom kmeni mi z dreva vyrezali Božiu Matku,“ vystretá dlaň muža v čiernom ukázala na sochu blízko oltára.
Drevená žena so zahalenou hlavou držala malé dieťa. Dieťa sedelo na jej rukách a pravú ruku vystieralo ku ním. Spojený ukazovák s prostredníkom pripomínali ruku držiacu pištoľ.
Živá žena si dala dole klobúk. Čelo sa vyjasnilo a Elenine oči vystupovali z očných jamôk. Ústa sa otvorili, avšak nevydali žiaden zvuk.
„Nádhera, však?“ prehovoril dušpastier.
Žena len prikývla. Jednoduchú sošku, nie väčšia ako od zeme do pása, zdobili farebné hlinky. A oči? Skoro ako živé.
„Jedna žena vyzdravela na príhovor Panny Márie, jej rodina si dala veľmi záležať na tom, aby sa jej takto poďakovala.“
„Aj mne by mohla pomôcť,“ hlas prechádzal do šeptu, zo sošky nemohla odtrhnúť zrak.
„Určite, veľa ľuďom pomohla. Je to dobrá Matka.“
„Ale proti duchom nezmôže. To nie je ako choroba,“ dáma zrak položila opäť na kňaza.
„Porozprávaj mi o tom viac, možno nájdeme liek aj na to.“
„Prvý bol Lesley, potom Finley, neskôr Geraldina a potom …. potom v celej osade kde tu umierali ľudia.“
Šedivý pán vytiahol z vrecka drevené koráliky. Niečo si mrmlal popod nos a po jednom presúval zrnká.
„Očujete?! Celá dedina pokapala a vy sa tu hráte s náhrdelníkom? Vás tie životy nezaujímajú?“
„Upokojte sa,“ starecká hlava sa zodvihla.
„Nie! Aj moji priatelia zomreli. Nad každým sa škeril zlovestný duch. A smiali sa nám všetkým. Roky žijeme v strachu! Kto bude ďalší? Môj syn? Ja? Môj muž im tiež podľahol. Dlhé roky sme sa modlili, ako nás padre učil. Nič nepomáhalo.“
Kovbojka vstala a každou vetou kopala do lavice. Ruky opreté v bok ostro pichali lakte do okolitého vzduchu.
„Upokoj sa, dcéra moja!“
„Choďte niekam s tým vaším pokojom! Dajte mi radšej nejakú zbraň, aby som tomu duchovi krk vykrútila. Naše pištole a luky sú bezmocné, nože sú nám na nič!“
„Treba sa modliť!“
„Modlili sme sa! A kam to viedlo? Ešte viacej ľudí umieralo. Osada vymiera, možno kým sa vrátim, tak už nik živý tam nebude.“
„Nie som biskup. Len obyčajný kňaz. Ale ak počkáte deň, dva, je tu jeden indián. Už je diakon a za rok ho čaká vysviacka na kňaza. Pošlem po neho, ja už nevládzem.“
„Ani ja už nevládzem. Ani čakať, ani nič iné!“ žena zvrieskla a zaprela sa do lavice.
Drevená lavica sa zakývala, šerifova dcéra ju nedokázala prevrátiť.
Kňaz sa postavil a ľavicu položil žene na plece.
„Poď!“ prísny tón sa nedal neposlúchnuť.
„Kam?“ pýtal sa ženin zrak, čakala, že kňaz sa rozčúli a ide ju vyhodiť.
„K Matke po radu!“ duchovný ju chytil za rameno a silne potisol k oltáru.
Ženu prekvapila sila tohto starca. No podvolila sa, aj keď z oči jej ešte lietali iskry. Starcovo zovretie sa uvoľnilo a ostrohy zvonili na ceste ku oltáru.
Bránka sa otvorila, kňaz vošiel, no žena poslušne čakala. No akonáhle jej očami prikývol, sklonila hlavu a napochytro sa prežehnala. Kňaz si kľakol pod sochou a tiež sa prekrižoval.
„Príď, Duchu Svätý, a nauč modlitbe svoju dcéru,“ kňaz sa obrátil na ženu a tá po vzore kňaza skončila na kolenách.
„Opakuj po mne. Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou!“
„Zdravas Mária, milosti plná, pán s tebou!“
„Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho Ježiš!“
Žena poslušne opakovala zbožné slová.
„Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen!“
Kovbojka pokorne hovorila slová modlitby. Potom zvraskavená ruka podala žene korálky.
„To je ruženec. Na každom zrnku sa pomodlíš jednu celú modlitbu. Dobre? Potom prídi za mnou, ja zatiaľ napíšem list Letiacemu šípu. A keď prídeš do osady, naučíš tu modlitbu každého jedného. Letiaci šíp pokrstí každého v osade, určite satan tam šafári, aby mu duše neuchádzali. Každá modlitba je ako šíp, ktorý zasiahne zlého priamo do srdca. Uvidíš, smrť vás bude obchádzať.“
V ženiných očiach sa objavili slzy. Hlavu jej natriasalo, sotva udržala ruženec v ruke. Muž v habite hovoril pokojne, vážil každé slovo. Vôbec jej však nevyčítal nevhodné správanie.
Elen sklonila hlavu, ružencový krížik pobozkala a iba perami naznačovala slová.
Keď sa o pár týždňov vrátil Letiaci šíp, doniesol staručkému kňazovi voňavý pozdrav od Elen i s darčekom v malej drevenej krabičke.
Veľadôstojný otče!
V prvom rade Vás chcem pozdraviť a poďakovať sa za pomoc i rady.
Letiaci šíp pokrstil všetkých. I tých, čo si nepamätali, či boli pokrstení. Môj syn, nový šerif, presvedčil ľudí, aby sa so mnou modlili. Každý deň sme sa modlili s Letiacim šípom, ráno, na obed i večer.
Po týždni zmizol z ľudí strach. Zomrel jeden človek, priamo pred mojimi očami. Všimla som si, že duch sa neškeril na nás, ale tváril sa ako umierajúci. Letiaci šíp sa rýchlo nad ním modlil a duch zmizol.
Veľmi pekne Vám ďakujem za záchranu našej osady a vrúcne Vás prosím, aby ste nám pomohli a priniesli Ježiša do našej osady. Zatiaľ postavíme kostolík a George z Riverbridge sľúbil, že vyreže takú istú sochu, ako som videla u Vás.
S úctou
Elen
Celá debata | RSS tejto debaty