U Aldota

„No a čo! Tak som sa na ňu usmial! Nabudúce ju rovno pretiahnem!,“ môj preslov ukončilo tresknutie dverí a môj hlasitý rev pokračoval, „čo mi máš čo hovoriť do toho. Je to kolegyňa, patrilo sa ju pozdraviť. My sa v práci bežne zdravíme úsmevom!“
No sotva moje slová zanikli, ozvalo sa tiché rinčanie. Reťaz, možno nákova, prebleslo mi hlavou a už sa objavilo tlmene svetlo nad posteľou. Vo svetle stál chlapík o dosť starší odo mňa, ruky prikované o skalu a šaty mu požieral oheň.
„K-k-k-to s-s-s-i?“ ledva šeptom som prehovoril.
„Pornoholik,“ odvetil duch trhane, akoby mu vyschýňalo v hrdle.
„Č-č-č-o t-t-tu r-r-rob-b-b-íš?“
„Prišiel som ťa varovať.“
„P-p-red č-č-čím?“
„Poviem ti svoj príbeh, zaiste sám pochopíš,“ povedal duch a začal rozprávať svoj príbeh.

***
Pred pár rokmi som zomrel. Prešiel som svetelným tunelom. Ocitol som sa na veľkej bielej lúke. V pozadí ležalo na ružovom gauči mladé, asi dvadsaťročné, dievča. Veľké poprsie, tvárička aká sa mi vždy páčila a nahá. A v polohe, aká sa mi najviac ľúbila, kde mi predstavivosť spájala obrázky a vidinu, ako som ju pomilovával.
„Jeeej, Boh ma miluje, pripravil mi raj, po akom som vždy túžil,“ blysla mi myšlienka hlavou.
Na opačnej strane som videl vysokú bielu postavu, no v diaľke sa len veľmi pomaly približovala.
„Užijem si s ňou, než Boh príde. Asi preto vždy ľudia hovorili o večnosti, lebo mu asi večnosť trvá, než dôjde.“
Ako som sa hýbal smerom k nahej kráske, rozmýšľal som, čím som si to zaslúžil. Nebol som extra neviniatko, ale nikoho som nezabil, nič veľké neukradol, ženu som nepodviedol. Teda ak nerátam, že som sa s jednou známou nebozkával, ale nič viac. Inak som bol manželke verný. Vždy večer som si pustil nejaké video na internete, niekedy iba obrázky pozeral. Tým som hádam nikomu nemohol ublížiť, tak som rozmýšľal nad tým. Stále som mal chuť, no ženu som vedome nepodviedol.
A teraz taká príležitosť! Tu mi to žena nebude môcť zazlievať, sľúbil som jej vernosť, kým nás smrť nerozdelí a ja som v tej chvíli lietal v oblakoch. Radostne zaujatý som sa pohýňal k deve nevšímajúc si nič z okolia.
Zrazu, bum! Cítil som, že niekde padám. Myslel som si, že po smrti budem ako duch, no v tej tme som si uvedomoval, ako niečo vlhké a slizké sa obtiera okolo mňa. Nie jeden, dva, ale mal som dojem, že celé klbko hadov ma obmotáva. Nepríjemný sykot mi drásal bubienky, sírový zápach prenikal mojim nosom a do úst mi prenikal horký sliz. Na moje zdesenie sa rozžiarilo nado mnou svetlo a ja som uvidel, že cez oči mi prechádza vretenica. Svrbenie ma presviedčalo, že sa začali po mne špacírovať pavúky a červy mi liezli do úst.
„Prečo, Bože?“ vyhŕklo zo mňa, než mi všelijaký hmyz zapratal otvory na hlave.
„Počúval si ma niekedy? Koľkokrát si čítal, že pozeranie takých videí i obrázkov je škodlivé? A že aj hrešenie v myšlienkach je hrešenie?“ myšlienky od Boha mi prúdili hlavou. „Viem, chcel si ísť po smrti za mnou, ale tá náklonnosť, čo si si vypestoval, ťa sama sem doviedla. Vari si myslíš, že by som ti mohol ponúkať nelásku? Keby si sa učil trpezlivosti, odolal by si i tomuto pokušeniu.“
Na chvíľu sa Boh odmlčal a potom pokračoval.
„Ozaj, tam dole za tebou ísť nemôžem. V pekle Boha nenájdeš totiž, to je jediné miesto, kde nedokážem byť. A nie, nepokúšaj sa odísť, si príliš hlboko, aby si sa odtiaľto vyštveral. Ani za celú večnosť.“

***
Akonáhle duch dohovoril, objavilo sa v obraze ohnivé železo a na viacerých miestach sa ho dotýkalo. Zahrkotali reťaze a predstavenie sa skončilo.
„K-k-k-arin, p-p-p-p-repáč!“ trasúcou rukou som sa na viackrát snažil stisnúť kľučku.
Keď sa mi to podarilo, otvoril som ich a jedným nádychom som vykríkol:
„Prosím ťa, odpusť mi to, už viac sa tak k tebe nebudem správať.