Kvapky dažďa dobiedzali na Petra ako roj divých včiel a pomaly roztápali pôdu pod jeho chodidlami ako oheň železo. Chumáče blata sa lepili na topánky nevysokého chalana. Jeho stĺpovité nohy sa zabárali do blata ako lyžička do roztopeného masla. Kvapky blatovej vody kropili spodok nohavíc, Peter sa čoraz viac podobal na blatuliaka. Cítil sa ako ryba, keď ju obaľujú do blata, aby ju mohli upiecť. Len rybu vytiahnu z vody, jeho voda zahaľovala čoraz viac. Bunda presakovala a on už netušil, či je mokrý od potu, či od dažďa.
„Prekliata navigácia!“ vydralo sa z Petrových úst, najradšej by odhodil mobil do blatovej rieky, v ktorej sa už takmer kúpal.
Natiahol krk, rukou si urobil striešku. Porozhliadol sa okolo. Nie, tadiaľto nešiel, preletelo mu hlavou a on chvíľu stál. Mokré ponožky ho mrazili ako kapra v mraziaku, no odolával pokušeniu prešľapovať. Voda by totiž vyskakovala a farbila už beztak zašpinené nohavice.
Zuby mu drkotali ako sekačka ľadu. Márne s nimi bojoval, nedokázal ich popáriť ani na pár sekúnd. Dlane už dávno behali po ramenách, možno by aj vzkriesil oheň, keby boli suché rukávy. Celým telom prechádzala triaška a Peter sa už nevedel sústrediť na okolité prostredie.
Vpravo od neho les roztváral náruč a popri jednom okraji sa ako had tiahol potôčik. Mladík neisto prekladal nohy, ponožky čvachtali ako dve kačky. Každou sekundou sa hegľavo približoval k okraju lesa.
Medzi stromami mu príroda nenáhlivo odhaľovala nízke domčeky.
„Preboha! Vám šibe?!“ zvrieskla pani v strednom veku s hnedým melírom a faldami po bokoch, keď sa objavil pri prahu prvého domu.
Pred domom sa ligotalo slnko v celej svojej kráse, dve pubertiačky sa opaľovali a starší pán sa oblieval vodou v plechovej vaničke. Peter si až v tej chvíli uvedomil, že už na neho neprší.
Na ženský krik sa obe pubertiačky strhli a začali jačať.
„Čo tu chcete? Pakujte sa!“ ozval sa muž vo vaničke.
„J-j-ja….“ Peter sa márne snažil ovládnuť svoje hlasivky.
„Slnečno, krásne a vy premoknutý skrz na skrz?
„T-t-tam…“ ukázal Peter rukou ani osika.
Na oblohe plával mrak, ktorý akoby čarovným prútikom obchádzal usadlosť a žmýkal svoj pot nad lesom, z ktorého blatuliak vyšiel.
„Iva, Maca, hajde dovnútra,“ muž opatrne vychádzal z vaničky.
Dievčatá si medzi sebou niečo zašuškali, zachichotali sa a zmizli ako kŕdeľ vtákov po výstrele.
„Marika a ty tiež dovnútra, nebudeš tu obkúkať cudzinca. Dones uterák ešte a choď uvariť víno!“ potom muž kývol k vaničke. „Choď sa zohriať!“
Peter sa niekoľkokrát pošmykol na tráve a do vaničky skoro spadol ako zle hodená šípka. Zmrznuté ruky len ťarbavo rozopínali vrchný odev, pri šnúrkach už prsty pookriali.
„Hehe, v horách treba s dážďom počítať!“ Peter začul mužov hlas, než ponoril zľadovatelé telo do vlažnej vody.
Po chvíľke už prúdil Petrom život a náladu začalo vykurovať slniečko. Až teraz si Peter malebné hory. Akoby ich kreslila Zuzka, štrádovala mu myšlienka hlavou. Jemná šedá popretkávaná bielymi niťami a ako šperky lístie stromov. Bledšia aj tmavšia zelená vyšívali na obraze hôr rôzne útvary a opantávali Petrovú myseľ. Bunky nasávali energiu zo slnka, mozog sa dobíjal očami pohľadom na hory a nos šteklila vôňa vína.
„Dajte si!“ muž podával obitú šálku s hrejivým nápojom. „Tam vzadu je senník, môžete sa prespať. Snáď do zajtra vám šaty uschnú.“
Peter natiahol ruku a prisal sa ústami k vínu ako prísavka na stenu. Hlasité glgy došli mužovi do ucha.
„Ej, bisťu!“ pousmial sa muž a ľahol si na deku, kde ešte rozvoniavali voňavky oboch dievčat.
Peter však prižmúril oči a zahľadený do slnka opúšťal tento svet smerom do Hajan.
Zuby mu drkotali ako sekačka ľadu. Márne s nimi bojoval, nedokázal ich popáriť ani na pár sekúnd. Dlane už dávno behali po ramenách, možno by aj vzkriesil oheň, keby boli suché rukávy. Celým telom prechádzala triaška a Peter sa už nevedel sústrediť na okolité prostredie.
Vpravo od neho les roztváral náruč a popri jednom okraji sa ako had tiahol potôčik. Mladík neisto prekladal nohy, ponožky čvachtali ako dve kačky. Každou sekundou sa hegľavo približoval k okraju lesa.
Medzi stromami mu príroda nenáhlivo odhaľovala nízke domčeky.
„Preboha! Vám šibe?!“ zvrieskla pani v strednom veku s hnedým melírom a faldami po bokoch, keď sa objavil pri prahu prvého domu.
Pred domom sa ligotalo slnko v celej svojej kráse, dve pubertiačky sa opaľovali a starší pán sa oblieval vodou v plechovej vaničke. Peter si až v tej chvíli uvedomil, že už na neho neprší.
Na ženský krik sa obe pubertiačky strhli a začali jačať.
„Čo tu chcete? Pakujte sa!“ ozval sa muž vo vaničke.
„J-j-ja….“ Peter sa márne snažil ovládnuť svoje hlasivky.
„Slnečno, krásne a vy premoknutý skrz na skrz?
„T-t-tam…“ ukázal Peter rukou ani osika.
Na oblohe plával mrak, ktorý akoby čarovným prútikom obchádzal usadlosť a žmýkal svoj pot nad lesom, z ktorého blatuliak vyšiel.
„Iva, Maca, hajde dovnútra,“ muž opatrne vychádzal z vaničky.
Dievčatá si medzi sebou niečo zašuškali, zachichotali sa a zmizli ako kŕdeľ vtákov po výstrele.
„Marika a ty tiež dovnútra, nebudeš tu obkúkať cudzinca. Dones uterák ešte a choď uvariť víno!“ potom muž kývol k vaničke. „Choď sa zohriať!“
Peter sa niekoľkokrát pošmykol na tráve a do vaničky skoro spadol ako zle hodená šípka. Zmrznuté ruky len ťarbavo rozopínali vrchný odev, pri šnúrkach už prsty pookriali.
„Hehe, v horách treba s dážďom počítať!“ Peter začul mužov hlas, než ponoril zľadovatelé telo do vlažnej vody.
Po chvíľke už prúdil Petrom život a náladu začalo vykurovať slniečko. Až teraz si Peter malebné hory. Akoby ich kreslila Zuzka, štrádovala mu myšlienka hlavou. Jemná šedá popretkávaná bielymi niťami a ako šperky lístie stromov. Bledšia aj tmavšia zelená vyšívali na obraze hôr rôzne útvary a opantávali Petrovú myseľ. Bunky nasávali energiu zo slnka, mozog sa dobíjal očami pohľadom na hory a nos šteklila vôňa vína.
„Dajte si!“ muž podával obitú šálku s hrejivým nápojom. „Tam vzadu je senník, môžete sa prespať. Snáď do zajtra vám šaty uschnú.“
Peter natiahol ruku a prisal sa ústami k vínu ako prísavka na stenu. Hlasité glgy došli mužovi do ucha.
„Ej, bisťu!“ pousmial sa muž a ľahol si na deku, kde ešte rozvoniavali voňavky oboch dievčat.
Peter však prižmúril oči a zahľadený do slnka opúšťal tento svet smerom do Hajan.
To znie ako "Spomienky na budúcnosť "... ...
Reklama na očkovanie sem nepatrí. ...
Celá debata | RSS tejto debaty