U Aldota

Rubínová žiara zo zmesi slnečného jasu a červeného lístia objímala sporo odeté stromy, na sýtožltej tráve sa les trblietal ako obrovský drahokam.
Skrz červený jas smerovalo malé ryšavé stvorenie na neveľkú lúku na okraji lesa. Drobný ňuňo zastal chvíľu nasávajúc vzduch zo všetkých strán. Potom zdvihol hlavu k slnkom ožiarenému nebu a na nosových dierkach mu zaihral jemný vetrík. Hebká srsť sa vo vánku nepohla, iba z nej nenáhlivo vyprchávala lahodná vôňa vzbudzujúc v zvieratách sladkú chuť. K chutnej vôni malého ňuňa sa ako verný kamarát pridal ľúbezný zvuk. Nad lesom sa roztancoval farebný vír meniac vzhľad podľa tónov vychádzajúcich z pľúc malého stvorenia. Modrí kolibríci, či fialové sojky si posadali na konár, k ňuňovi prichádzali hermelínové hranostaje, zdiaľky sa prizerali hrdzavé líšky a sem tam sa objavila i hlava rysa. Všetky zvery sa kochali svetelnou hrou, premieňali sa na živé sochy, čo uprene hľadeli na farebné divadlo nad ich hlavami.
Medzitým sa takmer tri lakte vysoký muž uvelebil v korune neďalekého stromu ako na kráľovskom tróne. Do ruky si prichystal kušu a tulec s krátkymi šípmi zavesil na blízkom konári. Lovec Nago sa blažene pousmial, no prižmúril oči, aby ho farebný vír neovládol.
Malý muž zamľaskal, lebo v predstavách mu sladká chuť osviežila jazyk. Chlapíkov nos sa naplnil domnelou vôňou pečeného jedla, pred očami sa mu mihol obraz ohňa s mäsom na ražni. Imaginárne teplo mu opálilo fúzy, ústa mu zaplnila iluzórna chuť masti a dolu krkom mu zdanlivo išli horúce sústa. Telom mu putovali príjemné pocity z fiktívne naplneného žalúdka.
„Môžbyť chvílenku čas, než tá potvora ich ošáli,“ ústa tíško zívli, oči zaklipkali a v momente zaspal.
Keď Nago otvoril oči, uvedomil si, že leží na zemi pod stromom. Na uši mu klopali zmenené ňuňové tóny. Nádherný farebný vír sa pretvoril na karmínovočervený ohňostroj s občasnými bielomodrými stužkami.
Zvieratá obkolesili Naga. Počas krátkych piskľavých tónov malého ňuňa lesné tvory zaútočili na trpaslíka. Muž sa oháňal rukami, no nestíhal vykryť všetky zvieracie výpady. Po niekoľkých neúspešných pokusoch zovrel v ruke dýku. Sotva sa ňou ohnal, zvieratá ustúpili. Nago s námahou dočiahol kušu s pripraveným šípom, s ťažkosťami namieril na utekajúceho ňuňa a vystrelil. Povetrie narušil ostrý tón. Malé stvorenie sa zvalilo, ba ostalo ležať nehybne na zemi. Jednú nohu ozdobil ohnivočervený fľak.
***

„A ty čo tu? Prečo nie si pri ústí Anduinu?“ vysoký muž zatiahol ohlávku koňovi hneď ako sa priblížil k malému ňuňovi.
Jazdec s mierne bronzovou pokožkou, dlhými bielymi vlasmi ukrývajúce špicaté uši elegantne zoskočil z koňa. Elf oblečený v zelenom odeve a ľahkým koženým kabátcom z tašky vytiahol obväz a ampulku s priesvitnou fialovou tekutinou.
Kôň výstražne zaerdžal, keď pri nich pristáli šípy. Pôvabne voňajúci elf Felion však naďalej obväzoval postrelené zvieratko. Potom ho preložil cez chrbát koňa. Následne odcválal k stromu s trpaslíkom.
„Heh, vráť mi ňuňa!“ Nago vítal jazdca nielen slovami, ale aj s pripravenou kušou.
„Nie!“
„Je môj, hehe.“
„Tak prečo si ho postrelil?“
„Zaslúžil si, prašivec. Detiská sa rúvali kvôli nemu a uspával stráž. Pozri na mňa! No veď pozri, aký som kvôli nemu otrhaný. Uspal ma a spadol som zo stromu. Potom na mňa poštval všetky zvery. No veď pozri!“
Jazdec potiahol kútikom úst.
„Navaľ ho!“ trpaslík namieril šíp na jazdcovú hlavu.
„Prečo?“
„Páč je môj, ty dutá kotrba.“
„Toto je elfské územie a ty pytliačiš na ňom. Počul som chýry, ako tu miznú zvery v tajomnom farebnom víre. Myslel som si, že je to nejaký ňuňo! Preto ma Lesná rada vyslala, aby som to tu skontroloval.“
„Ty blb, nevidíš, že ti mierim na gebulu?“
Od elfa náhle vyletela bohato zdobená dýka. Len čo trafila trpasličiu ruku, kuša sa zvítala so zemou. Než sa Nago stihol po ňu zohnúť, Felion ju priklincoval šípmi o zem. Nevysoký lovec sa s revom rozbehol hlavou oproti konskému bruchu, no elf zatiahol opraty. Potom, čo sa kôň vzoprel na zadné, sa nevysoký pytliak zvalil na zem.
„Nevieš, kadiaľ vedie cesta domov?“ muž v zelenom šikovne zoskočil z koňa a tasil meč.„Porozmýšľaj, či takto bez brnenia a zbrane zvládneš boj proti elfskej oceli.“
„Choď do pekla!“ trpaslíkovi lietali sliny na všetky strany.
Vzápätí sa pohla ruka s mečom. Tetiva na kuši praskla. Potom mierne zahnutá čepeľ skončila opretá o trpasličí krk. Felion mykol hlavou do strany, na čo pytliak opatrne odhodil dýku. Elf sa zohol najprv po svoju dýku, no keď sa zohol po Nagovú zbraň, nízky lovec rýchlo chytil kušu a lučiskom podtrhol vysokého muža. Zelený strážca spadol pustiac meč z ruky.
Hneď ako Nago lapil dlhú zbraň, sekol po elfovi. Felion rýchlo vytiahol dýku. Malá ako aj veľká oceľ sa stretli. Elf sa svižne uhol, ako rýchlo vstal, tak sa pružnými pohybmi kryl. Trpaslík sa do neho energicky pustil.
„Vždy ma udivovala odvaha trpaslíkov,“ elfové ústa sa len mierne pootvorili.
„Choď do riti!“ zavrčal Nago a ešte besnejšie sa pustil do Feliona.
Popritom ako spolu zápolili, ňuňo vydával dlhé sykavé zvuky. Nad bojiskom sa vytvoril šedý vír, kde sa ako hady krútili žlté stužky. Do uší oboch bojovníkov sa doniesol tlmený dupot drobných nôh niekoľkých skupiniek mangúst vysokých trpaslíkovi po kolená. Húf malých hláv s naježenou tmavohnedou hladkou srsťou zastal neďaleko nich rozťahujúc ústa s ostrými prednými zubmi.
Po chvíli sa mangusty rozbehli skočiac na bojom zaujatého trpaslíka. Felion ich počul skôr, dýkou stíhal nielen odrážať Nagové útoky, ale aj prepichovať krky divým zvieratám. Trpasličie útoky tiež striedali cieľ, no nakoniec všetky seky mečom či dýkou sa zamerali na zvieracích útočníkov.
Elf zahvízdal. Kôň sa rozbehol za Felionom mliaždiac kopytami kosti drobných útočníkov. Muž v zelenom následne rýchlym pohybom strhol ňuňa k sebe. Malé stvorenie mu zdravou zadnou nohou okrášlilo ruku škrabancami, no Felion si aj napriek tomu pritisol ňuňovú papuľku k sebe, aby sa malé zvieratko stíšilo. Vír prestal, no rozdivočené mangusty sa medzitým ešte viac odhodlanejšie pustili do trpaslíka. Aj Felion ucítil zuby, keď sa zohol po meč vypadnutý z ruky bezmocne ležiaceho pytliaka. Netrvalo dlho, než zostal iba elf s ňuňom v ruke.
Felion si kľakol trpaslíkovi na chrbát. Hrot meča priložil trpaslíkovi zozadu na krk.
„V Linhire za tvoje veci dostanem peknú odmenu,“ elf sa záhadne pousmial.
Jemne bodol ostrou špicou do trpasličieho zadku. Malý muž zreval od bolesti. Niekoľko pokusov mu trvalo, kým bolestivo vstal. Potom sa sťažka pohol k tajnému otvoru do sveta trpaslíkov.
„ Ešte raz ťa uvidím v elfských lesoch, tak ti bez váhania pustím žilou, ty trpasličí zmätok!“
„ Šľak ťa opálil, ty zmrd, aby ťa skáralo, ty…,“ trpaslíkov hlas postupne mizol v diaľke, no elf len pokojne prizeral, ako sa malý muž občas chytil za zadok.
Felion pristúpil ku koňovi. Opatrne vyložil ňuňa hladkajúc ho, aby sa zvieratko s voľne visiacimi dlhými ušami upokojilo.
„Neboj, zavediem ťa domov k tvojim. Dovtedy ti noha vyzdravie a vrátia sa ti sily.“
Elf vytiahol z torby mrkvu pridržiavajúc ju ranenému stvoreniu, až kým ju nezožral. Potom naložil trpasličie veci a vyskočil na koňa. Silným stiskom stehien ho popchol smerom k stádam malých ňuňov do údolia pri ústí Anduinu.