U Aldota

„Nejde to!“ zrevalo Ut, no jeho krik sa prejavil ako bolestivý rev opice.
„Ani mne!“ opakovalo Ol, takisto v podobe opa.
Obidva vresky vyzneli ako bolestivé nahováranie opičieho páru. Svojim rykotom plašili vtáky a ostatné zvieratá v džungli. Rukami udierali naokolo seba, dupali a stromy sa knísali pod náporom ich statných tiel. Lomoz pokračoval až do ich úplného vyčerpania.
Keď Ut ležalo, pred očami sa mu mihla ešte nedávna spomienka.

***
„Už zase si to skúšalo?“ myšlienky Ut sa prenášali bez slov a zvuku.
Ol ich registrovalo v sebe a podobne reagovalo i ono.
„Áno,“ odpovedalo Ol.
Oba tieto energetické obláčiky sa vznášali v žiarivom vzduchoprázdne. Ol však žiarilo o čosi poslabšie.
„Vieš, že to nemáme robiť!“
„Viem. Ale nie je to nebezpečné. A je to krásne! Poď aj ty!“
„Budeme mať z toho zle!“
„Ale kdeže! Je to len okamih!“
Ešte chvíľu prebiehal rozhovor medzi Ut a Ol. Oba mráčiky svetielkovali a Ol sa postupne vyjasňovalo na úroveň Ut.

Neskôr Ol akoby mrklo a pod nimi sa objavila zemeguľa. Chvíľu sa otáčala a v strede, kde bola najzelenšia plocha sa postupne objavovala džungľa a dva tvory. Dva chlpaté tvory s guľatým výrastkom na vrchu, dvoma podlhovastými výrastkami na bokoch a dvoma dlhými pevnými výrastkami pod ich telom.
„Čo to je?“ opýtalo sa Ut.
„Opice! Jeden je žena a jeden muž!“
„Čo je to žena? A čo muž?“
„Muž má ešte ďalší výrastok. Taký zakrpatený medzi tými dvoma dole. A dáva ho žene. Keby si vedel, ako úžasne sa tá žena cíti vtedy.“
„Hm, je to lepšie ako to, čo vnímame tu?“
„Je to iné. Alebo keď dajú do seba tie drobné veci do toho guľatého výrastku a sa nimi naplnia. Poď, vyskúšaj to!“
„A ako?“ zvedavosť naplnila Ut, niežeby mu tu niečo chýbalo, ale Ol ho zaujalo.
„Dobre. Ty budeš žena a ja muž. Potom sa zase vymeníme.“

***
Ut rozmýšľal, kde sa stala chyba.
Stalo sa z neho žena a potom sa s Ol viackrát vymenili a Ut bolo aj muž. Ut sa páčilo byť viac mužom a ako sa dozvedelo od Ol, Ol malo radšej bytie ženou. Ut sa cítilo majestátne, keď miesto rozprávania vydávalo zo seba škrekot, ktorý napĺňal les.
Striedavo sa nechávali unášať zvieracími telami. Raz sa napĺňali tými pohyblivými tvormi, či vecami vyrastajúce zo zeme, raz sa dotýkali všade navzájom… až kým ich zvieracia vášeň nespojila a oni iba pozorovali pocity, čo sa hmýrili telami tých chlpatých tvorov. Vtedy Ut cítilo, že splýva s Ol. Taký vnem nemalo ani doma.
Ale teraz? Akoby častým vymieňaním prišli obaja o energiu potrebnú na únik z tohto tela. Akokoľvek sa snažil sústrediť, tak už to nešlo. Keď zaspalo, v mysli sa mu vynorili obrazy z domu. No tie bledli a ako sa striedalo svetlo a tma, jeho sny bledli a miesto nich sa objavilo iba Ol. Samozrejme v zvieracej podobe. Cítilo sa zrazu ako otrok. Nemohlo vedieť, čo si Ol myslí, ich reč sa zmenila na zvieracie poryvy a stále muselo niečo dávať do seba, aby sa necítilo mizerne a malo aspoň trochu energie. Ako Ol hovorilo, aj ono malo ten pocit. Z času na čas obom chýbali dotyky a jedinou útechou sa stalo ich zbližovanie, ktoré im na pár chvíľ pripomenulo ich domov. Domov? Tam stačilo pomyslieť a Ut bolo ihneď, kde chcelo byť. Tu muselo používať tie dva dlhé výrastky pod telom. Vlastne, Ut malo pocit, že je iba v tom guľatom výrastku hore a skrze neho ovláda zvyšok.

„Kde si, Ut?“ v hlave sa mu ozval hlas.
Ut sa potešilo, že znova má energie a vracia sa naspäť. No pred očami sa mu vytvoril svetelný oblak energie, akým kedysi bývalo aj Ut.
„Prosím, zober ma domov, už sa mi nepáči byť týmto tvorom!“ myšlienky Ut prúdili mysľou.
„Nie! Bude to tvoj trest, aby si pochopilo, že máš poslúchať.“
„Prosím, pomôž! To Ol, to ono za to môže!“
„Ol dostane za to navyše iný trest! V Olovom bruchu vznikne opičiatko, ktoré mu bude robiť bolesť.“
„To už nikdy nebudem môcť ísť domov?“
„Až keď telo tvojej opice prestane fungovať. Dovtedy si budeš musieť denno-denne hľadať potravu, sebe i Ol, keď sa nebude pre veľké brucho môcť hýbať.“
„Prosím….!“ žobronilo Ut.
Strach premkol Ut, telom si uvedomoval bolesť a všetky tie krásne pocity mu časom neprišli až tak krásne.
„Nie v tomto živote!“
„Bude ich viac?“ des prešiel Utovými očami.
„Nielen vy dvaja, Ut a Ol ste sa chytili do tejto pasce. Ale môžeš spolu s ostatnými žiť toľkokrát, aby ste si vychutnali tieto bolesti do plna. Kto vie, možno jedného dňa budete mať všetci možnosť vrátiť sa domov a pritom vám ostatnú tieto isté telá, aby ste už nemuseli utekať do tohto sveta.“
Svetlo zmizlo a srdce Ut zabolelo. Premkla ho úzkosť a obava z toho, čo ho bude ešte všetko čakať. Veru, ľutovalo, že sa dalo takto nachytať.