Štrkovisko neveľkého parkoviska zašušťalo. Kolesá modrého SUV-čka sa pomaly dotočili. Motor stíchol. Vodič pedantne skontroloval vnútro auta. Akonáhle pootvoril dvere, prudký závan ich znovu zatvoril. Muž bezhlasne pohýbal ústami a silnejšie sa oprel do dverí. Drobné kvapôčky večerného mrholenia mu ochladili tvár, vietor rozfúkol dozadu učesanú šticu a jeho kanady sa zaborili medzi kamienky. Cestou k pokladni sa obhliadol naokolo Dlhá cesta autom hore kopcom ho priviedla k strmému rázu skál, kde ponad okraj trčali ako kýpte nosné konštrukcie dlhého potrubia, vinúce sa cez priepasť až do polovice neďalekého štítu, odkiaľ sa tiahlo dolu kopcom dlhé schodisko naspäť k parkovisku.
Vodičov zrak zaujala rodinka prichádzajúca schodiskom, zastal a naťahoval oči i uši. Všetci traja členovia mu svojou mŕtvolnou bledosťou pripomínali zombie, muž s evidentne mokrou vnútornou stranou nohavíc a dcéra s plným batôžkom na zadnej strane. Na žene by človek márne hľadal známky krvi, jej neprítomný pohľad prezrádzal, že sa nespamätala z posledných zážitkov.
„Ten rev, to by ma zaujímalo, ako ho tak verne nahrali,“ mierny úsmev na mužovej tvári iba trochu oživoval strnulú bledosť ostatných.
Muž z rodinky jemne tľapol dcéru po zadku, tá zjajkla a rýchlo podskočila, aby sa hnedastá hmota ešte viac nenalepila na zadok.
Ďalej ich vodič nesledoval, pobral sa k búdke, kde ho čakal nízky korpulentný pán so žoviálnym úsmevom.
„Vitajte!“
Vodič iba prikývol a polohlasne zamrmlal pozdrav. Potom natiahol ruku s kartičkou a podal predavačovi poukaz na jeden okruh cestou potrubím. No keď si ju pokladník schovával do vrchného vrecka na kabáte, zbadal na zadnej strane kresbu prasačej hlavy s obrovským rypákom. Nenápadný úsmev schoval sklonenou hlavou, tváriac sa, že niečo hľadá na zemi.
„To si nevšímajte, proste kolegovia. Furt mi musia niečo vyviesť,“ ozval sa na obranu Jack, upravujúc si vlasy.
„V pohode, nie ste prvý. Môžem vás o niečo poprosiť?“ predavač sa zhlboka nadýchol a ľavou rukou sa poškrabkal za uchom.
Nevraživý Jackov pohľad si premeral plešatého tlsťocha. No Jack sa ovládol, veď si sem prišiel vychutnať odmenu za najlepšieho pracovníka oddelenia, ktorú si podľa seba aj zaslúžil vďaka svojmu pedantnému a usilovnému prístupu. Veď on vždy visel na telefóne, kým ostatní kávičkovali, či na porade vedel presne pomenovať vzniknutý problém a nájsť najvhodnejšie riešenie. Cítil obrovské zadosťučinenie, keď ho na konci októbra vyhlásili za pracovníka roka a šéf mu s hrdosťou odovzdával poukaz. Premkol ho síce strach, veď konštrukcia môže byť vekom zahrdzavená, plastová trubica krehká a dolámať sa pod jeho hmotnosťou, či sa mu môže skĺznuť noha na dlhom schodisku, ale v tej rýchlosti sa zabudol spýtať na certfikáty a opakované skúšky materiálov.
„Počúvam!“ stroho odvetil Jack.
„Zhasli by ste osvetlenie na konci jaskyne? Viete, kamarát oslavuje päťdesiatku, ponáhľam sa a som aj unavený po celom dni. Tam pred dverami stačí stlačiť vypínač, prvé dva vľavo a štvrtý. Budem vám veľmi vďačný,“ nízky pán sa starostlivo prikyvoval hlavou.
„Dobre!“ precedil pomedzi stiahnuté pery Jack a vydal sa k veľkej plastovej trubici.
Už po pár prvých krokoch mimo pevnú zem pochopil vyľakané tváre rodinky zo schodiska. Aj jemu dvíhalo žalúdok, či stískalo riťku pri neistom posune ponad údolie. Miestami priesvitný plast umožňoval výhľad z veľkej výšky, občas pád zvažujúcim sa potrubím spôsoboval čudné pocity v útrobách.
Po hodine trmácaním sa labilným priestorom sa dostal na úpätie hory, kde sa rebríkom vyštveral do jaskyne.
„Konečne!“ viac myšlienka ako hlas niesli Jackov povzdych.
Jaskyňu, na jeho začudovanie, neozdobovali kvaple, ako zažil v rôznych iných jaskyniach, ale iba skaly, ktorým vhodné umiestnené svetlá dodávali strašidelný výzor. Nad hlavou mu viseli živé netopiere, tam spoza skaly trčal chvost hada.
Jacka sa zmocňoval čudný pocit. Akoby ho sledovali niečie oči. Vodič zneistel, stále sa obzeral rôznymi smermi, no nikde nikoho nevidel. Jemne sírnatý zápach mu privodil spomienky z chémie a biológie, či sa mu nemôže niečo stať. Mobil si nechal v aute, bál sa, aby mu cestou nevypadol.
Do uší mu preniklo náhle zapišťanie, ktoré sa pomedzi skaly nieslo ako ozvena tisícich vreskov jedného malého netopiera.
„Ešte sa tu zbláznim! Mal by som zájsť k psychológovi, či mi toto neublížilo,“ šeptal si Jack, no hlas mu pripadal cudzí.
Ozval sa dupot, potom niečo ako trúbenie slona. Rozstrapateného vodiča myklo, pustil sa utekať, no po pár krokoch v neznámom prostredí sa potkol, padol a odrel o skalu.
„Veď počkajte! Ja vám to zrátam! Ja vám dám poukaz! Dostanete toľko roboty, že budete radi, ak sa dostanete o ôsmej večer domov! Dám vám strhnúť prémie, vy svine jedni!“ hromžil pripájajúc čoraz častejšie aj vulgárne nadávky.
Hmla a tlmené svetlo ho prekvapili v ďalšom úseku. Jack okrem tápania rukami snoval, čo všetko zatrhne kolegom. A ako im vykrúti každému krkom, ak toto hrôzostrašné putovanie prežije.
„Ako to vravel? Prvé dva zľava? A ktorý ďalší?“ Jack tuho rozmýšľal na konci.
Počul tiché bzučanie, nejaké šťukanie a posun kovových plošín, ale myslel si, že je to nejaká mechanická zábrana, aby tam ľudia nechodili.
„Hej! Štvrtý!“ Jack víťazoslávne šťukol do príslušného vypínača.
No miesto dverí na denne svetlo sa posunula skala, odhalila čierny otvor a klesajúca podlaha ho šmykla do žľabu, do ktorého sa pohodlne zmestila ľudská postava.
„Argh!“ dlhý výkrik vodiča sa niesol dolu prírodným toboganom.
Žľab sa otáčal pomedzi skaly. Jacka zahalila tma, viac intuíciou ako zrakom vnímal skaly. Pľúca naplno volali o pomoc, avšak darmo. Jeho uši zaplnilo vrčanie, že ani najväčší lev by sa nemusel hanbiť za silu a hrúbku. Do nosu mu vnikol hnilobný zápach poprepletaný sírou, ako keby niekomu kvasilo mäso medzi zubami. Jeho oči uvideli dve iné oči, každá so štrbinou vysokou ani dospelý človek a žltým žilkovaním bielkom.
„Nieee!“ zakričal Jack naposledy, kým ucítil na rukách sliz v podobe jašteričích slín, nohami dopadol na mäkký jazyk draka a ostré zuby prenikli celým jeho telom.
Celá debata | RSS tejto debaty