Silným nádychom a výdychom som upokojoval svoju myseľ. Čo títo vyvrheli zase vyviedli? Hlavou mi skackalo veľa možností, no na to, čo ma tam očakávalo. Nech som však kombinoval akokoľvek, nič mi nenapadalo. Prečo zrovna Sieň bojových tradícii? Niečo tam rozbili? Isto sa títo umeleckí výrastkovia zase rozbesneli. Možno spravili nejakú super nástenku a asi sa chceli len pochváliť.
„Súdruh náčelník!“ všetci stáli v pozore a desiatnik pred nimi ruku pri hlave, ako keď podáva hlásenie.
Predo mnou v rade stálo dvadsaťjeden napnutých krkov. Všetko to boli absolventi umeleckých škôl o pár rokov starší odo mňa.
„Čo sa deje, súdruhovia?“ neveriacky som si ich premeriaval.
Učesaní, upravení a vyvoňaní chlapi tvorili somársky rebrík v polovici miestnosti. Ale čo tam skrývajú?
„Súdruh náčelník,“ takmer krikom ma desiatnik oslovil druhý raz. „Pri príležitosti nášho odchodu sme vám pripravili malé vystúpenie.“
Kývol som hlavou na znak vďaky a vojaci si dali pohov. Niekoľko mužov sa oddelilo a vybralo sa k nástrojom. Ani neviem, kedy tých dvadsať minút ubehlo. Nebol som síce umelecké črevo, ale ako inštruktor kultúrno-výchovnej činnosti som mal k tomu veľmi blízko.
Očami mi za ten čas prebehol výcvik umelcov od okamihu, čo ma veliteľ poveril výcvikom kunstansámblu. Prvý týždeň makali ako fretky – pochodovali, strieľali a všemožne sa ukazovali ostatným, že nie sú obyčajné sračky, ako si o nich mnohí mysleli. Postupom času som ich ale cvičil v knižnici, alebo mali svoju tajnú základňu tu, v Sieni bojových tradícii. Vlastne cvičili skôr oni mňa – ukazovali mi ako sa maľuje, či robí nástenka.
Desiatnik v pozore ma vyrušil z myšlienok. Vstal som, lebo ma čakalo ďalšie prekvapenie.
„A teraz, súdruh náčelník, si vás dovoľujeme pozvať k výstave umeleckých predmetov.“
Utvoril sa dvojrad. Vyštafírovaní vojaci s malými frčkami zdvihli ruky k pozdravu.
„Hurá, hurá, hurá!“ zborovo kričali a moje vnútro sa otriasalo, najmä strachom, aby sa to nedozvedel veliteľ.
Potom desiatnik vzorovo kráčal k stolu, ktorý som úplne dobre nevidel.
„Súdruh náčelník! Prijmite tento obraz ako symbol vďaky za váš skvelý výcvik,“ dvaja vojaci narušili rad a vzali zo stolu obraz mojich rodných Košíc.
V ľavom oku som ucítil slzu, no snažil som sa udržať vážnu tvár.
„Súdruh náčelník, táto socha nech je pamiatka, že viete byť človekom!“ jeden vojak mi podával bustu, ktorá sa až moc nápadne podobala na mňa.
Už aj v pravom oku som mal mokro.
„Súdruh náčelník, jeden známy nám prezradil, že radi píšete a svojou nekalou činnosťou sme aj získali vaše básničky,“ za sprievodu desiatníkových slov vypochodoval vojak-žurnalista s amatérsky vyrobenou knihou, na ktorej sa pnel nápis ako na hradnej skale – Vatan.
Pravačkou som si utrel obe slzy, zuby som však stále pevne stískal. Trochu ma mykalo aj sa smiať, lebo niektoré slová a tón reči pripomínali politruka, ktorý nám občas narúšal vojensko-umeleckú idylku.
„Družstvo, zoradiť sa!“ prikázal som, avšak môj hlas skákal.
Ku každému som pristúpil ráznym krokom a silno stisol pravačku. Ľavačkou som ich objal a poprial každému veľa šťastia v živote.
Ešte doteraz mi bzuní v hlave, ako sme si v ten večer pripili z tajných zásob získaných na častých vychádzkach.
Celá debata | RSS tejto debaty