Stála som pri katedre a rozhliadala sa po triede. Žiaci pred chvíľou otvorili zošity, prvé čiary vystupovali na linajkový papier. Téma „Načo som hrdý vo svojom živote“ určovala výchovný charakter hodiny, žiaci si mali uvedomiť svoju hodnotu.
„Načo som hrdá ja?“ vnútorný hlas sa ma pýtal rovnako ako duchovné hlasy každého žiaka.
Pomaly som vykročila pomedzi lavice. Ľadová ruka stláčala moje srdce, pazúry na nej trhali živé mäso a robili zo srdca beztvarú hmotu. Len s námahou som zadržiavala slzy, na žiakov som pôsobila v tej chvíli ako psí čumák.
V skle vitríny za zadnými lavicami sa objavil môj obraz. Nevidela som tam chudú ženu, ktorá na chvíľu herecky natiahla červené pery do úsmevu, ani tie vlastnoručne vyrobené náušnice v tvare štvorca, či účes v štýle štyridsiatich rokov minulého storočia.
Uvidela som tam to dievčatko vo veku týchto žiakov ako sedí v lavici a čosi čarbe na papier. Na výtvarnej sme kedysi kreslili svoje vytúžené povolanie. Ja som nakreslila tabuľu a samú seba pred ňou. Presne ako v tento deň. Áno, splnil sa mi sen, po mnohých prebdených nociach, či prácach. Mohla som byť na seba hrdá aspoň v tomto. Aj v tom, že som dokázala nabrať odvahu postaviť sa medzi týchto loptošov, že som sa naučila ako s nimi robiť, aby poslúchali a pracovali podľa pokynov. Veru, stálo ma to veľa energie.
Vlastne, mohla som byť hrdá na svoju šikovnosť, že som si vedela spraviť všelijaké ozdoby. Keby som sa obrátila, na katedre vy som uvidela viacero svojich výrobkov. Tu vo vitríne som ich len matne zahliadla. Koľko dievčat podľa môjho príkladu niečo majstrovalo, dokonca ja chalani sa nedali zahanbiť a aspoň čo-to si umelecky vyrobili, hoci len tým svojim chlapským spôsobom.
Aj doma, nuž, nič ma nezastavilo v tvorbe. Aj na svoj byt som mohla byť hrdá, na to, že som sa nenáhlivo uchytila vo svete samostatných ľudí. Zatínala som zuby, nie vždy som udržala slzu, no po mesiacoch driny som mohla byť na seba hrdá.
V skle sa odrážali moje staroružové šaty s kvietkovaným vzorom. Mala som chudú postavu, no mohla som byť hrdá aj na ňu. Mnohé moje rovesníčky napriek mladému veku priberali alebo už na výšku prišli ako malé prasiatka.
Krížik na krku mi ukazoval, že sa môžem hrdo nazývať dieťaťom Božím. Pripomínal mi ťažké časy, keď som sa učila na birmovku. Nechcelo sa mi, zaujímalo ma kadečo iné, no nakoniec som to zvládla.
Ako som sa otáčala, zbadala som, že hlava sa mi zdvihla. Kedy som si stihla vystrieť plecia? Aj hruď sa mi nadvihla do sebavedomého postoja.
Ostrý hvizd zrazu uťal myšlienky žiakom. Rýchlo ešte dopisovali a odnášali zošity a katedru.
„Som hrdá žena!“ rázne sa ozvalo z mojich úst, keď posledný žiak s desiatou zabuchol dvere.
Hlas znel silno, nebojácne. Ľadové črepiny vyleteli z môjho srdca a moja duša sa ocitla v slnečnej krajine. Nič to, že sa okolo mňa stiahli mraky, zvládla som to doteraz, zvládnem to aj naďalej.
A moje ústa ozdobil hrdý úsmev.
Celá debata | RSS tejto debaty