U Aldota

Tráva šíro-šírej pustatiny sa mierne hýbala vo vánku. Muž ako socha stál na vyvýšenom mieste pozerajúc v smere zapadajúceho slnka. Modré nohavice sa na konci schovávali v ozdobených čižmách, pod koženou zbrojou sa skvel belasý kaftan pretkávaný striebornými niťami.

Ľavá ruka voľne spočívala na meči priprevnenom po ľavom boku.

Neďaleko sa voľne pásol jeho biely kôň s krásnou, no už ošúchanou prikrývkou. Z času na čas zafŕkal, ale muž si toho nevšímal, dokonca ani tlmený dupot z diaľky. Cválajúci muž spomalil a neďaleko prvého koňa pustil svojho. Náhlivo prikročil k zmeravenému mužovi, no než stihol otvoriť ústa všimol si ako beťári v diaľke hnali stádo oviec.

„Illés!“ oslovil príchodzí prvého muža.

„Ticho! Nechcem nič počuť! Už som sa rozhodol,“ strohý hlas naznačoval, že je zbytočne klásť odpor.

„Ale Kende…“

„Kende je môj brat, takže si môžem robiť, čo chcem,“ nehybný muž ani nepohol zrak, vedomý si svojho postavenia brata náčelníka nielen kmeňa, ale všetkých desiatich kmeňov Onogurov.

„A Gyula?“

„Bude rád, že sa ma zbaví.“

„To ťa tá žena očarovala? Nemáš tu dosť žien? Stačí povedať, zoberiem bojovníkov a privediem ti akú chceš. Uvedomuješ si, že ako náčelníkov brat máš aj svoje povinnosti?“

„Áno, ale aj svoj život. A už som ho dosť premárnil na blbostiach.“

„Povedz mi o nej viac! Nech to viem vysvetliť Kendemu.“

„Vieš, keď som ako zástupca Kendeho i Gyulu išiel navštíviť moravské knieža, Széntpluka, poslal ma so svojou družinou do pevnosti Žolna. Tam na moju počesť urobili poľovačku, aby mi ukázali, ako sú bohaté ich lesy. Ich poľudňajšie hranice sú neustále ohrozované nepriateľmi a jeho strýko Rasztiszláv chce, aby naše kmene chránili tieto hranice za nich. Za to nám sľúbil pusztu za tými kopcami.

„A tú ženu si stretol na jeho dvore? Je to kniežaca dcéra?“

„Anya je bylinkárka. Zachránila mi život, keď som zablúdil a medveď ma skoro rozrthal. Kým mesiac narástol ma hostila. Je to úžasná žena,“ Illésove zreničky sa rozšírili a blažený úsmev zavládol na tvári.

„Bylinkárka?“

„Choď už! Odovzdaj moje pozdravy Kendemu i Gyulovi. Odkáž im, že už sa nevrátim do Etelköze,“ Illés zapískal a kôň pribehol k jeho nohám. Náčelníkov brat vyskočil a divokým galopom odišiel smerom, kde ešte pred pár chvíľami videli obaja beťára so stádom.

***

„Basz meg!“ zakričal Illés.

V diaľke zbadal priesmyk, ktorým minulý rok navštívil moravské knieža, keď začul kopytá koní ženúcich sa za ním a rev štyroch bojovníkov z Gyulovej stráže.

Illés strhol koňa a miernym oblúkom ho stočil do protismeru jazdcov. Najprv vytiahol luk a jedným výstrelom zistil, kam zanáša vietor. Následne bral po dvoch šípov a strieľal po prvom jazdcovi. Ten sa síce uhýbal, no pri Illésovej rýchlosti strieľania sa za chvíľu zvalil z koňa s prestreleným hrdlom. Podobne skončil i druhý jazdec, ale so šípom v oku. Keďže Illéšovi dochádzali šípy, tasil meč a tretieho prekvapil tým, že pri stretnutí sa naklonil na opačnú stranu a následne urobil výpad, po ktorom sa jazdec z osobnej stráže zvalil do prachu pustiny.

Štvrtý jazdec čakal Illésa čakal s pripraveným palošom. Chvíľku sa sekali, ale skúsenejší Illés dokázal nájsť vojakovu slabinu a podobne ako jeho predchodca, skončil s trávou medzi zubami pod kopytami svojho koňa.

„Szia!“ zahrmel Illés v hostinci pred priesmykom.

Všetci sa rázom otočili. Keď zbadali oholenú hlavu a dlhé čierne bajúzy, chceli schmatnúť nožíky, no Illés opierajúc sa o svoj vyzdobený meč len záporne zakýval hlavou.

„Onogur!“ skríkol krčmár.

„Megér!“ vypnutá hruď a zdvihnutá hlava Illésa zapôsobili hrozivejšie ako jeho meč.

„To je jedno. Prišiel si si po dane? Tie už som zaplatil až do najbližšieho splnu mesiaca.“

„Chcem jedlo a víno. Na!“ Illés hodil niekoľko zlatých mincí na zem pred krčmára. „Dones mi to ku koňu. A ak niekto pôjde von za mnou, vytrhám mu vnútornosti holými rukami.“

Krčmár ich rýchlo pozbieral a už kričal vo svojom jazyku po ostatných. Illés sa rozhliadal po chlapoch. Potom mečom ukázal na jedného, o ktorom si myslel, že má postavu ako on.

„Daj mi šaty!“ zareval Illés a voľnou rukou si chytil kabátec, aby naznačil cudzincovi, čo po ňom chce.

Ten váhal, ale pár zlaťákov mu obmäkčilo srdce.

„Tu niekde musí byť ten Ongur. Videl som koľko toho pojedol a vypil. Musí teraz niekde odpočívať. Určtie bude za tamtou skalou, ako všetci tí nešťastníci, čo na nich popadali skaly,“ tlmený šepot i dusený smiech bolo počuť z diaľky.

Hoci Ilés mal vypité, dokázal zachytiť zvuky cudzej reči. Slovom, ktorým ho zase pomenovali, mu rozprúdili krv a len jedovito zovrel meč. Tichučko zapískal a peši vedúc koňa pomedzi stromy stúpal viac do kopca. Večer si všimol, že to sľubné miestečko na odpočinok, čo mu krčmár popísal, skrýva aj nejaké škaredé tajomstvá i podlávené ľudské kosti a tak popošiel ďalej a skryl sa medzi stromy na dohľad od cesty.

„Do šľaka! Kde je?“ prekvapene hlasy zneli prítmím pomedzi fakle. „človek by si myslel, že bude drichmať ako čík.“

Illés zachytil posledné slová, no nevenoval im pozornosť. Keď sa mu zdalo, že je dosť ďaleko, ľahol si spokojne spať. Ešte si predstavil, ako cvála okolo tých hôr a pri tej rieke tečúcej večerným smerom ku Zsolne vedie koňa do kopcov za svojou Anyou. Veru, bude si musieť dávať pozor, už ho nechránil Kende, nesmú ho zbadať tie veľkomoravské stráže.

Ešte v očiach uvidel, ako bozkáva Anyu, Nefelejsc, ako jej zvykol vtedy hovoriť, a v kabátci sedí niekde na kopcoch a pasie ovce ako betyar na puszte.

„Nez-bud- ka,“ otvárali sa pery opakovane ako ho Anya učila, no zvuk z nich nevychádzal.

Rukou jej poslal bozky a už sa tešil, že ju uvidí. Nie, tentoráz už neodíde.