U Aldota

„Peťo? Mohol by si prísť? Mama je na tom veľmi zle! Už týždeň odmieta jesť! Vyhrážam sa jej, plačem, sľubujem, nič nepomáha,“ pomedzi vzlyky sa ozýval mladý dievčenský hlas.
Koľko to mohlo byť rokov? Možno aj päť. Mladá žena stála vtedy pred bránou dospelosti, teraz znel hlas výrazne ženský.
„Áno, Ľubka, Ale až večer, teraz som ešte v práci. Môže byť o pol šiestej? Mám totiž čosi dohodnuté neskôr.
„Dobre. Pripravím ti hranolky, ako si ich rád jedol,“ trochu posmelený hlas sa rozlúčil.
Veru, Ľubka ich vedela dobre robiť, vždy som si na nich pošmakoval.
„Mame tiež niečo nachystaj. Zeleninový vývar s kuracím mäsom, rozmixovaný, aby ho mohla hneď vypiť.“
„A-a-a…čo ak ani teba neposlúchne?“
„O to sa ty nestaraj,“ hrešil som ju polovážne, nevedela totiž, že som sa amatérsky venoval psychoterapii.
Vlastne, ani ma nenapadlo, že by sa mi to nemohlo podariť.

Keď som uvidel Simonu, Ľubkinu mamu, zapochyboval som, či ubehlo len päť rokov. Podľa jej zostárnutej tváre by som si mohol myslieť, že aj desať či päťnásť. Vrásky schovali jej šibalské očká, i plamienok energie, ktorý jej pred rokmi ožaroval tvár, už akosi vyhasínal. Tupo hľadela von oknom. Pery sa tisli jedna k druhej, akoby každá mrzla a jedna druhú zohrievali. Bezzubé ústa nevydávali hlas, dych naznačoval len chabý pohyb pŕs.
„Nechaj nás osamote, Ľubka. A jedlo nám nechaj tu na tácke,“ vyprevádzal som ju z izby.
Prisunul som si stoličku a prehovoril k Simone. Nečakal som, že bude nejako reagovať, no obočie sa znížilo a pôsobilo na mňa ako výstražná značka.
„Budem hovoriť, nemusíš odpovedať. Určite si slabá. Ale aspoň zatvor oči a počúvaj môj hlas. Nebudem ťa presviedčať, aby si jedla. To už nechám na tebe.“
Na chvíľu som sa odmlčal a mĺkvo pozoroval jej tvár. Zatvorila oči. Pomaly som odriekaval formulku na uvoľnenie tela, a moje slová sprevádzalo Simonino hlboké dýchanie.
„Predstav si, že sa Ľubka vydáva. Má krásne biele šaty, ty sedíš v prednej lavici a pozoruješ svoju dcéru. Určite je šťastná a chvíľami sa pozerá na teba. Usmieva sa. Ako sa ty cítiš?“ navodzoval som atmosféru a pomaly ju tlačil k pocitom šťastia.
V kútikoch oka sa objavili diamanty sĺz. Ligotali sa na svetle ako trblietavý make-up. Cítil som, že to je radostný plač matky prežívajúcej radosť zo šťastia svojej dcéry, keď sa malé dievčatko zrazu zmení na dospelú ženu. Chvíľu som ju nechal slniť sa v pocitoch radosti, či hrdosti a potom som pomaly pokračoval.
„Teraz si predstav, že tvoja dcéra prichádza za tebou s prosbou o pomoc. V rukách drží malé bábo. Je unavená a prosí ťa o pomoc. Podáva ti malinké dieťa do rúk. Ľahne si na gauč a zaspáva. Malé bábo sa na teba usmieva“ po mojich slovách kvapli slzy z nosa na ústa. „ Je to dievčatko, že? Podobá sa na Ľubku, má vlásočky jej farby, aj noštek má ako ona. Držíš vnučku, ale máš pocit, akoby si držala nanovo svoju vlastnú dcérku.“
Jemný úklon hlavy naznačil, že slová vyvolávajú živé pocity. Pery sa predĺžili, pripomínali pohľad matky, keď sa usmieva na svoje dieťa.
„Presunieme sa do inej doby. Sedíš v detskej izbe na hojdacom kresle a pred tebou sa hrajú dve deti…“
„Čo dve, päť!“ otvorila oči, v každom oku žiaril uhlík radosti, a pravačku s roztiahnutými prstami natiahla ku mne.
Výbuch radosti vyburcoval aj mňa k smiechu a dobrej nálade.
„Keď chceš, kľudne aj päť,“ s radosťou som sa pustil do hranoliek a otrčil som ku nej pohár s polievkovým koktejlom, „páči sa! Na zdravie tvojim piatim vnúčatam!“
No nezjedol som ani polovicu hranoliek a už mi pípala esemeska, že či dedko nezabudol na svojho vnúčika Kevina. No veru, aj hej, pomyslel som si a už som sa lúčil so ženou pochlipkávajúcej z pollitráka. Kým som sa obul, ešte som počul mená detí, čo sa hrali v mysli svojej babky. Možnože Ľubka bude mať naozaj päť detí, čo ja už len môžem vedieť?