U Aldota

„No vieš, ten La bomba!“ hovoril mi nedávno kamarát, že videl jedného nášho spoločného známeho. S úsmevom som prikývol, vedel som koho myslí.
V mysli sa mi vynoril obraz asi tridsaťpäťročného chlapíka, blonďáka s dlhou šticou a pár dní neoholeným strniskom. Stredne vysoký muž chodil vo vínovo červených montérkach na trakoch a sýtozelenom tričku. Okolo krku zvykol mávať bezdrôtové slúchadlá. Pôvodne chránili sluch, no to by nebol Jožo, ako sa La bomba volal menom, aby si nejako neužíval život svojským spôsobom.
Vtedy, ešte na začiatku mojej pracovnej kariéry, sme obaja pracovali v expedičnom sklade so stavebným materiálom. Jožo La bomba sa pohyboval pár metrov nad našimi hlavami ako vysokotonážny žeriavnik.
Po obedňajšej prestávke sme sa vracali v ten deň k svojim strojom, Jožo si nasadil slúchadlá a v mobile nastavil muziku, ktorú išiel počúvať. Otvorenou dlaňou sme sa pozdravili a už sa šplhal po rebríku na svoje pracovisko.
„Feri, aj ostatní, dajte si ešte prestávku. Nejakí hotentóti tu majú návštevu,“ zakričal majster a
väčšina ľudí sa potešila, cigaretka navyše im nikdy nebola proti vôli. „Tak desať, pätnásť minút, kým prejdú halou.“
Zrak mi padol na rebrík k žeriavu.
„A čo Jožo?“ nedalo mi pokoja.
„Veď keď mu nepríde oznam na displej, hádam si dá šlofíka.“
Vtom sa v diaľke objavila delegácia na čele so šéfstvom z kancelárie. Náš vedúci manažér rozhadzoval rukami a spotene sa snažil súkať zo seba cudzie slovíčka.
„Alarma!“ do ticha sa niesol Jožov zvučný hlas.
V náhlej zmene som zabudol majstrovi povedať, že Jožo rád spieva. Teda, vedelo sa o tom všeobecne, no teraz v bezhlučnom prostredí sa ozýval kolegov hlas ako z amplióna.
„El ritmo fatal! La bomba! Alarma!“
Jožo robil prestávky medzi jednotlivými výkrikmi.
„Escuchar me! Alarma!“
Po poslednom výkriku sa v deputácii zdvihol šum, zmätené pohľady vystriedal zrazu zbesilý pohyb smerom k najbližšej zelenej ceduli s nápisom Exit.
„El ritmo fatal! La bomba! Alarma!“ zaznelo posledné opakovanie modernej pesničky nemeckého dídžeja spievajúceho po španielsky.
Zarazený manažér sa len bezradne pozeral na miznúce chrbty cudzincov. Kývnutím ruky si privolal nášho majstra a okrem toho, že mu vynadal, opýtal sa na meno spúšťača poplachu. Samozrejme, Joža La bomba už na druhý deň vystriedal niekto iný.