Prednedávnom mi čatár nášho 751. pluku vybavil za mimoriadne zásluhy opušťák na jeden deň. Keďže cesta domov a späť by mi zabrala podstatnú časť dňa, rozhodol som sa voľno stráviť v meste sídla nášho pluku.
Neďaleko sa vlievali dve rieky k sebe a sútok riek i obchodné cesty strážieval kedysi hrad. Za hradom sa zelenal park končiac práve pri stretávke dvoch tokov. Peši som sa vybral mestom, v ruksaku som si okrem proviantu zbalil deku. Počasie mi prialo, slnko sa síce schovávalo za mraky, no nepršalo. Popod most cez Váh som prešiel na cyklisticko-turistický chodník, ktorý ma navigoval priamo k spoju vôd.
Cestou som stretol mamičku s malým dieťaťom. Asi štvorročný chlapček mrnčal a trucoval, zjavne neposlúchal. Ako som sa približoval, zbadal moje maskáče, no naďalej protestoval. Jeho mamička ma nevidela, ukazovala mi v posilke vyformovaný zadok, ktorý zakrývali ľahké biele šaty a pokračujúc do štíhlych nôh na vysokých podpätkoch.
Nenápadne som si z vrecka vytiahol kuklu. Výrez pre oči som posunul nahor, aby chlapec uvidel moje zmraštené obočie. Zastal som neďaleko, aby ma mamička nezaregistrovala a zatváril som sa ako čínsky boh hnevu. Chlapec zvážnel. Striedavo pozeral na mňa, potom na mamu. Následne zmĺkol a začal mame prikyvovať bojazlivo pokukujúc na mňa. Veru, ruky v bok a obočie blízko seba zo mňa urobili strašidlo v očiach malého trucovadla. Chytil mamu za ruku a spoločne odišli do parku.
Ja som pokračoval k ostrému uhlu z dvoch prírodných živlov. Do hnedozelenej vody Váhu pritekala hnedá blatová voda Kysuce. Tam, kúsok poniže trasy, sa dalo zísť a rozpestrieť deku. Z nej som obzeral čajky na štrku uprostred Váhu a rybárov postávajúcich popri brehu kaprového revíru.
Ako som sa slnil, prišla od hradu dvojica, muž s veľkým fotoaparátom a žena, asi možno päťdesiatnička v tyrkysových šatách a bezopätkových sandáloch s bielymi remienkami. Zlatovláska sa usmievala. Pred fotografom sa predvádzala a za každou pózou som si vypočul štuknutie foťáku. So záujmom som ich sledoval, pani mi pripradala napriek veku roztomilá. Unavený umelec si sadol na jeden k balvanov a unavene odfukoval.
„Ešte tu!“ vykríkla pani a už vyskočila na kameň tesne pri vode.
„Dobre, ale dajte mi, prosím päť minút!“ odvetil slušným tónom pán.
Mrkol som na fotografa. Keď sa pani otočila, posunkami som naznačil, nech si pripraví fotoaparát. Postavil som sa a ležérnym krokom som naťahoval nohy po okolitých kameňoch. Pani ma neregistrovala, ďalej sa bavila vymýšľaním rôznych polôh. V jednom momente som sa postavil za ňu a akože som sledoval miešanie rôznofarebných vôd. Naznačil som fotografovi nech si pripraví foťák.
„Očuješ!“ zareval som na plné hrdlo.
Pani sa otočila, stratila rovnováhu… a foťák bez prestania šťukal, až kým z plytkej vody sa nevystrčila mokrá hlava so zlatými vlasmi.
Séria vulgárnych nadávok sa zniesla na moju hlavu.
„Ty, júúúúj!“ dodal som so smiechom chytajúc sa za brucho.
Krik upútal okoloidúcich turistov, čo pani ešte viac rozohnilo. Fotograf mi nenápadne ukázal palec hore. Následne mi podal vizitku, kde som mu napísal svoju emailovú adresu, aby mi poslal nejaké vodné foto.
O mesiac mi prišla správa, že napriek toľkému kriku vodné foto na facebooku dotyčnej pani slávilo najväčší úspech. Veru, niekedy stačí malý nápad.