Hanblivka

Peťo bol taký hanblivý chlap. Veľa ľudí by povedalo, že je taký 
ťuťo-muťo, ale pravda bola že sa bál reakcii ľudí a sa veľmi
 hanbil. Rozprával aj potichšie, a povacsine mal sklopené oči
 ked sa s niekym rozprával. Snažil sa ludí si moc nevšímať a 
pokiaľ nebolo treba niečo nutne povedať, bol aj potichu.
V práci si takto všimol jedny topánky. Nebolo to tým, žeby tieto
 čierne pracovne topánky boli zaprášené nejakým špecialnym 
prachom. Nebolo to ani tými obyčajnými pančuchovými nohavicami,
 na ktorých boli obuté tieto topánky. Ale bolo to vônou, ktorá
 tieto topánky sprevádzala. Vždy si predstavil, ako by vyzerali
 tieto nohy oblečené v striebornošedých pracovných nohaviciach,
 keby mali nejaké veselé pestré ponožky.
"Peťoooo!" zakaždým ho takto kolegyna oslovila, ale on nevedel
 ako zareagovať.
"Prosím?" ticho zamrmlal.
"Ale nič!" veselo odpovedala kolegyna.
Raz, ked sa takto stretli, hrali akurát v rádii pesničku od 
Elánu. Odvtedy túto kolegynu nazýval "Kráľovná čiernych topánok". 
 Spoznal ju vždy podľa vône, ktorú už zdiaľky vycítil.
"Zatancujete si so mnou?" opýtala sa ho.
Zostal ticho stáť. Akurát Ráž spieval: "čo viac už môžeš chcieť?"
 On chcel aby si spolu tykali, ale hanbil sa jej to čo i len 
naznačiť. Stačilo by mu keby aspon ona jemu tykala. Ale neodvažil .
sa ani teraz. Trochu pohol hlavou že súhlasí s tancom. V hlave 
sa mu síce prehrnulo čo všetko by z toho mohol mať zle, ale bál
 sa, aby sa na neho nenahnevala. Chytila teda jeho trasúcu pravú
 ruku a naznačila, že si ju má dať na jej chrbát. Jemne položil 
pravú ruku na jej lopatky, ale ruka mu sklzavala dole. Raz až na
 zadok, ale vtedy ju rýchlo odtiahol a sa zľakol aby mu za to
 nevynadala.
"Prepačte!" zamumlal
Ona však zobrala ľavú ruku a obaja ich mali mierne skrčené.
 Knísavo sa hýbali no po pár krokoch jej stúpil na prsty. Pozeral
 sa síce na nohy, ale tie akosi neposlúchali.
"Pardon!"
"To nevadí, však mám oceľové špice." zareagovala akoby sa nič
 nestalo.
Urobili, ešte pár krokov kým pesnička dohrala. Medzitým ho
 vyzvala, aby sa nepozeral dole. Pomaly zodvihol oči, okrem 
peknej postavy a čierneho trička si všimol dlhé blond vlasy, len 
tak rozpustene. Zrazu si uvedomil, že v tej blizkosti uvidel do
 výstrihu, zdvihol vyššie oči a uvidel aj milú tvár. Síce jemne 
vačší nos, ale zvýraznené oči a upravené obočie pritiahli jeho
 pozornosť.
"Môžem vas pozvať na varenú čokoládu?" nesmelo sa usmial. Ani sa
 nestačil sám sebe diviť, čo to hovorí, lebo nestihol ani si 
uvedomiť že sa to chcel vôbec opýtať.