Natiahol krk, rukou si urobil striešku. Porozhliadol sa okolo. Nie, tadiaľto nešiel, preletelo mu hlavou a on chvíľu stál. Mokré ponožky ho mrazili ako kapra v mraziaku, no odolával pokušeniu prešľapovať. Voda by totiž vyskakovala a farbila už beztak zašpinené nohavice.
Zuby mu drkotali ako sekačka ľadu. Márne s nimi bojoval, nedokázal ich popáriť ani na pár sekúnd. Dlane už dávno behali po ramenách, možno by aj vzkriesil oheň, keby boli suché rukávy. Celým telom prechádzala triaška a Peter sa už nevedel sústrediť na okolité prostredie.
Vpravo od neho les roztváral náruč a popri jednom okraji sa ako had tiahol potôčik. Mladík neisto prekladal nohy, ponožky čvachtali ako dve kačky. Každou sekundou sa hegľavo približoval k okraju lesa.
Medzi stromami mu príroda nenáhlivo odhaľovala nízke domčeky.
„Preboha! Vám šibe?!“ zvrieskla pani v strednom veku s  hnedým melírom a faldami po bokoch, keď sa objavil pri prahu prvého domu.
Pred domom sa ligotalo slnko v celej svojej kráse, dve pubertiačky sa opaľovali a starší pán sa oblieval vodou v plechovej vaničke. Peter si až v tej chvíli uvedomil, že už na neho neprší.
Na ženský krik sa obe pubertiačky strhli a začali jačať.
„Čo tu chcete? Pakujte sa!“ ozval sa muž vo vaničke.
„J-j-ja….“ Peter sa márne snažil ovládnuť svoje hlasivky.
„Slnečno, krásne a vy premoknutý skrz na skrz?
„T-t-tam…“ ukázal Peter rukou ani osika.
Na oblohe plával mrak, ktorý akoby čarovným prútikom obchádzal usadlosť a žmýkal svoj pot nad lesom, z ktorého blatuliak vyšiel.
„Iva, Maca, hajde dovnútra,“ muž opatrne vychádzal z vaničky.
Dievčatá si medzi sebou niečo zašuškali, zachichotali sa  a zmizli ako kŕdeľ vtákov po výstrele.
„Marika a ty tiež dovnútra, nebudeš tu obkúkať cudzinca. Dones uterák ešte a choď uvariť víno!“ potom muž kývol k vaničke. „Choď sa zohriať!“
Peter sa niekoľkokrát pošmykol na tráve a do vaničky skoro spadol ako zle hodená šípka. Zmrznuté ruky len ťarbavo rozopínali vrchný odev, pri šnúrkach už prsty pookriali.
„Hehe, v horách treba s dážďom počítať!“ Peter začul mužov hlas, než ponoril zľadovatelé telo do vlažnej vody.
Po chvíľke už prúdil Petrom život a náladu začalo vykurovať slniečko. Až teraz si Peter malebné hory. Akoby ich kreslila Zuzka, štrádovala mu myšlienka hlavou. Jemná šedá popretkávaná bielymi niťami a ako šperky lístie stromov. Bledšia aj tmavšia zelená vyšívali na obraze hôr rôzne útvary a opantávali Petrovú myseľ. Bunky nasávali energiu zo slnka, mozog sa dobíjal očami pohľadom na hory a nos šteklila vôňa vína.
„Dajte si!“ muž podával obitú šálku s hrejivým nápojom. „Tam vzadu je senník, môžete sa prespať. Snáď do zajtra vám šaty uschnú.“
Peter natiahol ruku a prisal sa ústami k vínu ako prísavka na stenu. Hlasité glgy došli mužovi do ucha.
„Ej, bisťu!“ pousmial sa muž a ľahol si na deku, kde ešte rozvoniavali voňavky oboch dievčat.
Peter však prižmúril oči a zahľadený do slnka opúšťal tento svet smerom do Hajan.