Založ si blog

Enka, 1. časť

„Tu niekde to bude,“ šepot muža narúšal šero, ktoré sa parilo tme z hrtana, keď prehĺtala krajinu z dňa a pochovávala denne svetlo, zvieratá i prírodu do útrob, aby príroda mohla prejsť očistou. Vietor hladil stromy, spieval uspávanku vtákom na stromoch, tíško zapískal zverom v norách, aby sa im snívali sny o kopách žrádla. Tráva ešte tancovala v pomalých rytmoch, iba nepokojné vlny bubnovali na skaly a hojdali čln, ktorý nedávno nabehol na plytčinu. Už bol prázdny, muž z neho vyskočil a svietiac si lampášom sa vydal na prieskum okolia. Mihotavé svetielko lampášika odhaľovalo kúsok malej lúky,skrz ňu prešiel ďalej k hustému lesu,kde si zodvihol zo zeme hrubší konár, aby mal pripravenú hoc i slabú zbraň i pomocníka pri chôdzi.
„Úuuuu!“ proti ostrým zubiskám šeliem v diaľke nemal veľmi veľkú šancu.
Essi nebol veľký, mal priemernú postavu. Avšak prešli ním zimomriavky, lebo ak morský prúd, čo odniesol Enkino telo, ju vyplavil až sem, dravci ju už mohli dávno roztrhať.Azda bude vo vnútrozemí ostrova, vnútorný hlas ho naďalej ťahal v ústrety neveľkého lesa.
„Enka!“ hrdlo ho až zabolelo, no zbadal len zvláštne zelenkavé svetlo v diaľke.
Dychčiac sa ponáhľal za ním.A ponáhľali sa nielen jeho nohy i myšlienky veslovali hlavou za Enkou. Prečo vlastne Enka zmizla? Staromladá Lenikoa mu povedala, že pred pár dňami videla v mesačnom svite nízku postavu s dlhými rozpustenými vlasmi, ktorá nad skalným zrázom dlho pozerala do morskej peny. Ale prečo? Vždy keď ju videl, zdala sa mu veselá,určite nemala dôvod skočiť do morských hlbín.
Okrem svetla sa z tmy vynárala i zhrbená Enka opretá jednou rukou o strom,jej druhá ruka držala brucho. Žena žula hnedé, zuhoľnatené bobule a okolo jej bledých úst sa niesol čudný zápach. Essi vyskúšal jedno,pôvodne červené, zrnko, no hoci bobuľku hneď vypľul, jej horká príchuť mu ostávala v ústach.
„Enka! Enka! To som ja Essi! Poď, ideme domov!“jej ruka držala nepohnute strom a tak ju chytil z druhej strany okolo pása.Sotva urobili krok, zelená žiara z kríka sa rozšírila na okolité stromy.
„Nechaj mi ju, ty holobriadok! Enka už patrí mne!“ hlboký hlas sa zaryl do Essiho vnútra ako vlci, keď zatínajú zuby do svojej potravy.
„Oškrda akási!“ Essim preletela nadávka, hoci jeho vnútro sa chvelo a telo stuhlo ako kamenná socha.
Svetlo náhle zmizlo a objavilo sa okolo nich šesť párov vlčích očí zafarbených na zeleno.
Essi tresol lampáš na zem. Číre sklo sa rozbilo a rozliaty olej sa zapálil. Rýchlo strčil suchý konár do malého ohňa a ten sa vznietil. Slabou fakľou odháňal rozzúrených vlkov. Jeden skočil ponad nich a obe ľudské bytosti padli. Essi odsunul Enku a rýchlo si odopol horiaci plášť, ktorý si nastokol na dohorievajúci konár. Mohutní vlci sa od nich odtiahli, no preč neodchádzali. Essi urobil na zemi ohnivý kruh, cez ktorý sa báli preskočiť, a pritisol k sebe omdletú Enku. Objal ju okolo pliec. Oheň ich chránil i zohrieval. Osvetľoval desivú noc, ktorou sa Essi bál ísť. Ráno pôjdu k priviazanému člnu, teraz bez svetla by zablúdili.

Ráno vrany krákorením ohlasovali, že tma vypľula prírodu. Vtáčí budík zobudil Essiho. Bolela ho hlava a triaslo ho od zimy. Ale kde je Enka? V diaľke zbadal, ako jeden z vlkov niesol Enku na sebe preč. Essi sa chcel rozbehnúť, ale obkolesila ho svorka vlkov, ktorú v noci odohnal ohňom. Neútočili však, len vrčali a zubami sekali smerom k Essimu. Nespal dlho, možno raz by sa presýpacie hodiny otočili. A aj to sa mu sníval zvláštny sen, že sa v tme objavila kruhovitá brána z tŕnia, z ktorej vystúpil obrovský šedý vlk so žiarivými očami, vrčal a ceril obrovské zubiská, a než zmizol v tme, hovoril ľudským hlasom, že Enka je jeho.
Keď vlk s Enkou prišiel k jaskyni, otočil sa a zavyl smerom k ubolenému Essimu. Essiho premkla bodavá bolesť hlavy. Chytil si ju oboma rukami a vykríkol. Zvalil sa naspäť na obhorenú zem. Vtedy ostatní vlci odskočili a utekali smerom k vodcovi svorky s Enkou.

Essimu sa pred očami objavila trudná minulosť, najmä ako sa hádali s Enkou. Všetko sa mu zlialo do jedného prúdu smútku a útočilo na jeho srdce ani hordy hladných vlkov na korisť, ktorou bolo jeho skľúčené srdce, plné nespočítateľných jaziev od Enky – ťahalo ho vždy za ňou, lebo ona bola jeho odraz v zrkadle, láskou ku nej sa učil milovať a vážiť si i samého seba.

Po chvíli ťažkých spomienok sa Essi chcel postaviť na nohy, no padal znova a znova na zem. Lozil štvornožky, opieral sa o rôzne stromy, ale jeho zaslzené oči nevideli nič okolo seba iba neutíchajúci plameň smútku. Z úst sa mu paril studený vzduch. Vtieravú zimu nevnímal. Natiahnuté ruky tápali v tme, ktorá mu svietila v očiach. Nevidel, že nechtiac obchádza vysoký vrch, nevidel, že za chvíľu sa potkne a dolu skalným zrazom sa skotúľa k moru ako odtrhnuté koleso voza. Studená voda mu obmývala tvár a zaspal tvrdým spánkom.
Keď sa zobudil na jasné slnko, tvár sa mu skrivila do usedavého plaču. Trpel, že nevedel pomôcť Enke.
Prečo vlastne odišla? Prečo skočila zo zamatových skál? Premkol ho tajomný smútok, ako pred pár dňami, keď nevedel nájsť Enkine telo, kde mu to poradila Lenikoa. Áno, Lenikoa by ho akurát vyťahala za drobné uši, keby len vyplakával.

Opatrne sa postavil, na nohách i rukách cítil oškreniny, a pomaly sa škriabal príkrym kamenistým brehom nahor. No keď sa približoval ku koncu svojho štverania sa, začul vlčí štekot. Snažil sa pridať na tempe, no nohy sa mu neustále šmýkali. Akonáhle sa však chytil prstami okraja brehu, vlčie zuby po ňom chramstli. Nezahryzli, ale teplý vzduch na rukách naznačil, že veľa nechýbalo. Druhý pokus bol presnejší a Essi sa po druhý raz skotúľal dolu brehom.
Zostal ale pri vedomí, tvár si rovno omočil v slanej vode, v ktorej uvidel Enkinu podobu. Padla kvapka dažďa a Enkin obraz zmizol. Essi sa bolestivo postavil.

Spomienka na Enku v ňom vyvolala zmiešané pocity, hlavne hnev, no aj odhodlanie, čo hýbali Essim. Bála sa otvoriť mu srdce, a jeho to vnútorne pojedalo. A pritom mnohokrát ju vedel pochopiť, no nedovolila mu, aby ju aj povzbudil. Veril, že to krásne bude každý deň, lebo videl, že Enka je iná, možno tvrdá vo svojom správaní i rečou niekedy, ale krásna vo svojom vnútre, už len tým, že mala odvahu byť sama sebou.

Vstal. Rozhliadal sa oboma možnými smermi, no netušil, kadiaľ má pokračovať. No akokoľvek uvažoval, zistil, že nezáleží na smere, ktorým pôjde, vždy sa mohol vrátiť a pokračovať druhým
smerom.
Miesto okolo zrazu sa zužovalo a rozširovalo, až natrafil na miesto, kde sa dalo výjsť na breh normálne.Vlci ho sprevádzali ako verní druhovia a tak cestou doloval z hlavy spôsob ako sa ich zbaviť. Myslel tak tuho, že kvapky dažda mu dodávali energiu. Musí zachrániť Enku, nemohol brať ohľad na seba samého.
No ukryť sa pred nosom vlkov bol tiež problém. Mohol sa ukryť iba ich očami, poza skaly išiel už pomaly a očami prehľadával, či niekde nenájde vhodný úkryt, aby sa vydýchal. Kým k nej došiel, prehliadol si ruky i nohy, no nič ho vážne nebolelo.
Nádych.
Výdych.
Nádych.
Štart.
Beh ako o život.
Vlci za chrbtom.
Essi vbehol do lesa a kľučkoval medzi stromami, aby vlci nemohli skočiť na jeho chrbát, ani dostatočne zrýchliť.
Dych rýchlo ubúdal,nebol zvyknutý ani len dlhšie chodiť, nieto ešte bežať. Akokoľvek chcel, telo čoraz menej vládalo. V diaľke zbadal nejaké svetlo, napínal sily, nech vydrží aspoň tam, aj keď na otvorenej rovine bude ľahká korisť.Ako sa približoval, zbadal, že za koncom lesa je úzka priepasť, cez ktorú kedysi viedol povrazový most. Zozbieral posledné sily, zaťal zuby a mocným odrazom sa vyšvihol ponad skalnú roklinu.
Bol unavený, sily mu na riadny doskok nestačili. Zbavil sa vlkov, ktorí bezradne za ním zavýjali, ale on sa rútil ponad priepasť na skalu. Natiahol obe ruky.
Žuch.
Unavené telo narazilo. Cítil, že drží lano i napriek ostrej bolesti na celom tele. Tíško zasypel, lebo si udrel predlaktie. Druhou rukou sa pridržal, ale musel sa aj bolestivou rukou ťahať hore. Doudierané nohy sa šmýkali, odlomené kamienky šuchotali po zarastenej stene dolu úzkou roklinou. Podchvíľou odpočíval a potom znova a znova Enka mu dodávala sily už len pomyslením na ňu.
Hore sa rozvalil na zemi. Tu nepršalo a prikrývali ho veľké lopúchy. Párminútový oddych musel stačiť na zotavenie. Úzka cestička pomedzi listy viedla k lúke. Ale akej lúke? Konáre nad tou lúkou kvitli takými zvláštnymi kvetmi – na lanách ovísali kostry. Všetky sa rozpadali, Essi si vydýchol, že Enka medzi nimi nie je. No jedno lano čakalo práve na neho.

Myšlienky, ani nevedel prečo, začali krúžiť práve okolo Enky. Prečo odišla? Prečo ho nechcela? Išlo jej len o peniaze? Išlo jej o to, aby sa mala lepšie? Využívala len jeho zaľúbenosť a jeho city k nej? Prečo to robila? Ublížil jej? Čo také urobil, že prestala chcieť byť s ním? O čo jej vlastne išlo? Prečo mu ubližovala práve na tom najzraniteľnejšom mieste? Prečo? Malo zmysel vôbec žiť? Malo vôbec zmysel takto trpieť? Malo vôbec zmysel o ňu bojovať? Ďalšie a ďalšie myšlienky sa objavovali a vyvolávali v ňom pocity smútku a beznádeje.

Objímajúc kolená si sadol pod neďaleký strom. Drobné slzy zliate do jednej veľkej zakrývali jeho výhľad na zelený vrch, ktorý v svojich útrobach skrýval zmenenú Enku.

Prečo by mu malo na nej záležať? Prečo by ju mal zachraňovať? Prečo ho vždy ťahala za city? Či sa Enka len bála, aby rýchlo zapalený oheň lásky z jeho strany aj rýchlo nevyhorel a nezhasol? Azda odolávala, aby to nevyzeralo, že je ľahká žena. Nie, jemu nešlo len o to, aby sa s ňou raz pomiloval. Túžil po nej, po jej objatí, po pohladení po vlasoch, či bozku na líco, túžil byť s ňou, smiať sa i radovať, len tak sa s ňou porozprávať a hlavne byť jej oporou v živote, ktorú tak potrebovala i napriek jej snahe byť pevnou a samostatnou ženou, čo sa jemu tak páčilo. Prečo? Prečo to všetko?

Šaman

12.12.2018

Pôvodne uverejnené na scifi.sk ako poviedka na počkanie Bum. Bum. Bubny rytmicky bili. Tempo zrychľovalo, až rytmus ustal na dvestosedemdesiatich úderov za sekundu. Muž zatvoril oči. "Idem na viac »

Výťah

28.11.2018

Pôvodná verzia je v súťaži Ohnivé pero 2018, jesenné kolo. Zvuk výťahu zanikal v pracovnom ruchu vstupnej haly policajného inšpektorátu. Spletenec nôh sa rozmotával rôznymi smermi a nechával viac »

Parkovanie

06.11.2018

Ako každý deň, aj dnes večer som sa vybral na menší nákup do obchodu. Už začínalo byť šero, keď som sa blížil k obchodu. Na neďalekom parkovisku drobné auto naštartovalo a cúvaním sa viac »

Mochovce, elektráreň

Tretí blok Mochoviec podstúpi dôležitú skúšku

16.12.2018 13:45

Slovenské elektrárne pokračovali s dostavbou tretieho a štvrtého bloku Atómovej elektrárne Mochovce aj počas jesenných dní.

Kažimír

Kažimír: Vyrovnaný rozpočet si môžeme dovoliť aj s istými rezervami

16.12.2018 13:21

Víťazmi rozpočtu na rok 2019 sú podľa ministra financií rezort obrany a zdravotníctva.

Pavel Brunovský

Vo veku 84 rokov zomrel matematik Pavel Brunovský

16.12.2018 12:48

Matematik a vysokoškolský pedagóg, profesor Brunovský zomrel po ťažkej chorobe.

mäso, nákupy, hydina, supermarket

VIDEO: Lesk a bieda potravín, zahraničné valcujú domáce

16.12.2018 12:00

Obchod s potravinami čaká zlatý vianočný týždeň. A práve teraz sa ukazuje lesk aj bieda ponúkaných potravín - prevahu majú dovážané výrobky nad domácimi.

Aleš Horváth

Posadťe sa, hneď prinesiem kávu. Aj koláčik si prajete?

Štatistiky blogu

Počet článkov: 106
Celková čítanosť: 45297x
Priemerná čítanosť článkov: 427x

Autor blogu

Kategórie