Posedenie u Aldota

Za oknom vesmírnej stanice tuho snežilo. Mohlo tam byť niečo cez minus tridsať stupňov. Takto teplo tu bývalo iba keď okno stanice bolo natočené k slnku tejto planéty.
Na zemi boli akurát Vianoce. K malej vysielačke priložil zopár šušiek a zelených vetvičiek ktoré mal uložené v príručnom hybernátore.
Zrazu komunikátor zablikal a v malej snežnej gule sa objavila hnedovláska v ružovej blúzke.
„Ahoj, miláčik,“ zašveholila pekná žena, “ veľmi nám tu chýbaš. Prajeme ti krásne Vianoce na tej tvojej planéte. Rýchlo sa nám vráť. Ľúbim ťa, pa.“
Žena sa ešte predklonila, bozkala si dlaň a potom fuknutim poslala pusu cez celú galaxiu.
„Aj ja teba, chrobáčik’,“ zamumlal si muž, odkaz neposielal , aj tak by trvalo roky, než by ho žena videla. Aj tak za pol roka odchádza a bude doma skôr ako jeho vianočný pozdrav.